Vždy mi záleží na tom, aby bolo na raňajky na výber. Už tradične toho pripravím toho viac. Sladká varianta s jogurtami, vločkami, lekvárom či medom. Do „boja“ proti nim čakajú syry, šunka, domáca nátierka, maslo a zelenina. Zo včera zostali krevety bleskovo orestované s kúskami ananásu. Nasypem ich do malej bielej misky. Do druhej vložím uvarené vajíčka.
Počujem, že už vstal. Zavrel sa v kúpelni. Horúcu kávu s mliekom dám na stôl na dosah ruky. Z toastera vyskajujú dva chrumkavé kúsky, vkladám ďalšie. Vojde do kuchyne, zaželá dobré ráno. Sadá si k stolu a očami preberá. Zrak mu padne na vajíčka v miske. Začne sa smiať. „Tie vaše vajíčka! Hneď viem, že som u vás. Zase som fascinovaný. Prečo o tom vlastne nenapíšeš blog?“ „Blog o vajíčkach? Nikdy ma to nenapadlo. Veď tu o nič nejde.“
Sadám si k nemu a pustíme sa do jedla a hlavne do debaty. O neobyčajných obyčajných veciach. Vajíčka sa u nás nepredávajú z chladiarenskych boxov ako u nich v Prahe. Normálne izbovo teplé, nechladené. Len tak. V jednom obchode pri vežiach z nechladeného trvanlivého mieka, v inom obchode pri konzervách, v ďalšom pri múke. Má to svoju logiku. Pri vajíčkach totiž platí pravidlo, že ak sa dajú do chladu raz, už tam musia zostať. Ak v chlade ešte neboli, môžu sa povaľovať iba tak, podaromnici, kdekoľvek. Aj ja som sa prvé dni čudovala, ale zvykla som si. Nevnímam to už ako niečo zvláštne a nebyť jeho, vôbec sa nad tým nezamýšľam.
V obchodoch však máme aj vajíčka uvarené na tvrdo. Prekrásne farebné a uložené v klasických boxoch na vajcia. Farby sú rôzne. Sú obdobia, keď sú všetky zlaté, či strieborné a lesknú ako rosa na tráve. Občas majú farby dúhy. Nie každé iba jednej farby, ale každé vajíčko poctivo dúhové. Akoby boli namaľované ručne vodovými farbami s dokonalými farebnými pruhmi ako po daždi na oblohe. Tiež sa predávajú nechladené. Vylihujú vedľa tých surových a je im fajn.V každej pekárni sa dajú kúpiť aj na kusy. Do ruky. K čerstvému teplému pečivu, alebo aj bez neho. Aké sa vám len zapáči. Vyberiete si z veľkej prútenej misky, z ktorej sa na vás dokonale osvetlené bodovými lampami neodolateľne farebne usmievajú.
Nechladené sú niektoré syry. Napríklad toastové, v tvare štvorca, balené po desať kusov, každý zvlášť v tej otváracej fólii. Nechladené sú aj tavené syry. Tie klasické, čo ich na Slovensku dostať s dievčinkami v kroji na obale. Prvé týždne v Nemecku som sa vždy vrátila z nákupu bez nich a hnevala som sa, že ich tu nedostať. Nikdy som ich totiž nenašla. Nechápala som, že dokážu Nemci bez týchto vecí existovať. Kto by ich hľadal pri sáčkových polievkach, cestovinách či oleji....
Po raňajkách som pokračovala v príprave obeda. Z chladničky som podvedome vybrala pokrájanú slaninku. Otvorila som obal, vysypala ju na panvicu a sústredene pokračovala v monológu o systéme základných škôl v Nemecku. Skočil mi do reči: „Onedlho už nebudeš mať v kuchyni čo robiť. Vajcia máš farebné a uvarené, slanina je už nakrájaná na kocky priamo v obale, paráda. Čo máš ešte v zálohe?“ Smejem sa . „Ešte cvikla. Tá sa predáva už uvarená a ošúpaná vo vákuovom obale. Tú tiež často kupujem na šaláty a do polievky. Teraz ma nič viac nenapadá. Ale najbližšie ťa vezmem na nákup. Pozrieš sa sám. Ja tam nič zvláštne nevidím. Asi som si už zvykla.“
