Môj mladší desaťmesačný drobček sa včera rozhodol, že to zvládne... Pri varení obeda som si vôbec neuvedomila, že sa pustil skriniek a motká sa po kuchyni krížom krážom sám. Ani ma na to neupozornil. Jednoducho iba tak. Potichúčky, nenápadne, síce s obrovským sústredením a miernym balancom, ale úplne sám urobil svoje prvé životné kroky. Keď som si kľakla na zem, rozbehol sa mi do náručia ukazujúc všetkých svojich 8 prerezaných perličiek. Zase som bola dojatá.
Večer ďalšie prekvapenie. "Mamka, na záchod idem sám. Už to viem. Aha." . Otvoriť poklop, vycikať sa, spláchnuť, zatvoriť a čakať na uznanie. S tatíkom sme pochválili a veľavravne na seba pozreli. Darmo, je to už veľký chlap. :-)
Iba nedávno sa narodili a už je to tu. Každým úspechom budú od nás ďalej a predsa bližšie...
Ďakujem osudu za svoje deti. Za to, že ma učia pokore a radosti zo života. Niekedy mám pocit, že by sme na to bez nich takmer zabudli...
