Nie, nie som chorá. Vďaka osudu (alebo Bohu, každý si to prispôsobme svojmu srdiečku) si vždy lebedím na druhom brehu rieky a som si takmer istá, že neviem, čo je problém a ľudské nešťastie. Som zdravá, mám skvelú prácu, stále študujem, nepoznala som počas života bolesť zo nenávratnej straty blízkeho človeka a vôbec, môj život je vlastne prechádzka ružovým sadom.
Sporadicky nazriem do prerozdelenia tých mojich úplne smiešnych pár korún. Tá tabuľka časom rastie. Bohužiaľ, pribúdajú aj tí, ktorých tu už niet. Nie je vôbec výnimkou, že sa kvôli obetovaniu celej rodiny (prípadne zostane rodič sám po psychickom tlaku situácie), dostanú ľudkovia do nesmiernych finančných problémov. Keď do Vás smola a trápenie mláti ako cep do žita už statočný čas, myslíte si, že to horšie už ani nemôže byť. No následne prichádza ďalšia podpásovka, keď nebodaj človiečik zomrie, nádej zhasne ako sviečka v prievane a rodina musí ďalej. Aj keby sme robili nemožné, nezastavíme kolobeh života a to, čo sa nás stále týka. Znie to chladne ako ľad, ale sú to ostatní členovia rodiny, domácnosť, šeky a inkasá, naše zamestnanie... toto všetko tu čaká na náš návrat.
Život vie byť poriadny pes. A môžem sa snažiť aj za dvadsiatich, moje "ďakujem" nebude rovnaké, ako "ďakujem" príjemcu. Pretože je celkom iné, keď na tých chorých máte adresy, mobily, maily....sú tu. Medzi nami. A dokonca, jeden je sused... čo som ani netušila...
Takže, nech sa deje čokoľvek, všetko máme vo vlastných rukách - kým sme zdraví. Hlavy hore pri "kvázidepkách" a úsmev na tvár! Prajem všetkým pozitívny deň a toľko zdravia, aby nám kypelo vonku ušami!
