Počas svojho života som si prečítala či vypočula veľa zaujímavých myšlienok. Jedna z nich mi zvlášť utkvela v pamäti.
Ľudské srdce je vraj taký malý autobus. A tak si ten autobus v srdci ide životom spolu s nami. V jeden deň tam niekto nastúpi, zohreje sa, prejde s nami pár kilometrov. Niekedy si uvedomí, že to nie je ten správny smer a nemá si s cestujúcimi čo povedať, tak po pár zastávkach vystúpi. O nejaký čas sa tam opäť niekto usadí, no možno sa nezhodne so šoférom, urobí v autobuse malý rozruch a vystúpi tiež. Šofér autobusu stálych cestujúcich upokojí, usmeje sa a pokračuje sa v jazde.
Každý z nás má v tom autobuse miestečko pre ľudí, ktorých miluje a s ktorými chce cestovať celým životom. Sedia tam Vaše deti, Vaše drahé polovičky, či vnúčence, možno aj Vaša prvá láska, ktorej ste odpustili. V tom autobuse Je ale jedno jedinečné a výnimočné miesto. A to je miesto šoféra. Je to človek, komu nesmierne veríte. Človek, ktorý dá na Vás pozor, ktorý zastaví, ak sa necítite fajn, vždy, keď zájdete k nemu dopredu, porozpráva s Vami a jeho prvá otázka bude, ako sa máte. Pretože človeku, ktorý je šoférom v tom autobuse, na Vás vždy nesmierne záleží. Ja pravdaže šoféra tiež mám. Je to výnimočný človek s neskutočnou charizmou a kryštálovo čistým srdcom. Moja mama.
Kiež by sa dalo zariadiť, aby boli všetky miesta v autobuse stále plné a cestou bolo iba veselo...
Ďakujem všetkým skvelým mamám na tomto svete.
