Prvé, čo nás jednoznačne napadne, je prirodzenosť pokračovania rodu. Deti áno. Jednoznačne. Tých benefitov je nespočetne veľa. (Ešte aj slovo benefit mi pripadá hrubé ako nadávka). Tie najpodstatnejšie sú tak emocionálne, že na ich opis slová sotva postačia. Deti sú dar. Všeobecne sú považované za „Božie požehnanie“, za najvzácnejší subjekt nášho bytia, za dôvod žiť. Súhlasím na plnej čiare. Som double mama a tak to ani nebudem „pitvať“. To, čo obnáša mať dieťa, väčšina z nás dôverne pozná. A zhodneme sa, že aj tie občasné stavy bezradnosti stoja za to, aj keď sa niekedy vracajú. Byť rodičom je doživotný pracovný pomer. Vždy ready. 24/7. Ak ich máme, celý náš život má jediný fokus. Ich šťastie. A to ich šťastie priamo úmerne násobí naše vlastné, rodičovské.
A čo ľudia, ktorí deti nemajú, lebo sa tak dobrovoľne rozhodli? Sú hodní odsúdenia? Zostanú nepochopení a my v skalopevnom presvedčení, že ich pocit prázdnoty raz dobehne? Dovolím si nesúhlasiť. Dozrieť do rozhodnutia žiť život bez detí tiež nie je jednoduché. A tiež nie bez hodnoty. Dostávame sa do bodu, keď je človek stvorený pre potomstvo a zároveň individualista. Mám niekoľko priateľov, ktorí sa pre takýto život rozhodli. Ich život je iný. Nemyslím si, že menejcenný. Je iný. A ja sa snažím túto voľbu pochopiť, hoci to pre mňa, ako rodiča, nie je celkom jednoduché. Žijú naplno. Inak naplno, ako my, rodičia. Sú absolútnymi pánmi svojich rozhodnutí, svojho času a plánov. Môžu konať impulzívne a neriešia súvislosti. Spravidla veľa cestujú, majú časovo a finančne náročné koníčky, veľa čítajú a bývajú v centre sociálneho diania. Nevidím na tom nič zlé. Sú to priority. Spôsob života, ktorý si zvolili a ktorý je komplikované zladiť so životom s deťmi (aspoň prvé roky určite a nehovoriac o alternatíve, ak človek nemá po ruke rodičov alebo opatrovateľku na pomoc). Takže volím empatiu.
Je to tá istá nekonečná lavína argumentov za a proti, ako dilema, či jedno, alebo viac detí....Oboje má svoje za a proti a to, kto si čo príjme za pravdu, je každého osobná vec.
