Dnes som si bola zacvičiť naozaj skoro ráno. Všetci doma ešte tvrdo spali. Fitko je otvorené nonstop okrem hygienickej prestávky od jednej do štvrtej ráno, ale v tomto čase o cvičenie skutočne záujem nemám. Prekvapilo ma, koľko tam bolo v ten čas ľudí. Postupovala som ale ako vždy, až na malú výnimku... Pripravila som si prístroj, vopchala do uší slúchadlá a zapla si švédsky značkový house na maximum. Zrejme o pár rokov ohluchnem. Ale ako všetkých (kvázi) mladých, teraz ma to netrápi, čo pravdepodobne neskôr veľmi oľutujem. Popri kardio cvičení sledujem na veľkom plátne správy a snažím sa čítať po nemecky, čo nového (keďže sa ku správam doma pri dvoch drobcoch nedokážem prepracovať. Bad time management.) No prosím. V novinkách o technológiách selfie. Nový spôsob realizácie pre perfektný výsledok. Čo ma sledovali, či čo? Zasmiala som sa na bežiacom páse, jednu pred cvičením som si totiž urobila. Zámerne. Na ilustráciu pôsobenia endorfínov. V reportáži v správach sa fotí pápež, pani Merkelovie, Barac a aj tety v štúdiu serióznej informačnej televízie. Ak ma pamäť neklame, aj náš pán prezident to skúsil. Som jedna z davu. Čo už so mnou.
Cvičím hodinu. Pravidelne stíham dva reklamné bloky. Už niekoľko dní sledujem propagáciu Českej republiky . Zábery sú dokonalé, slogany trefné, až mám chuť si zbaliť kufre a vyraziť. Včera na oslave jedna milá pani, pôvodom zo Švajčiarska, inak žijúca v Nemecku spomínala, že na Slovensku s manželom ešte neboli. Aj napriek tomu, že na dôchodku cestujú skutočne veľa. Vraj počula o našich problémoch, o nízkych mzdách, vysokej korupcii a či to tam je naozaj tak komplikované. Vzápätí prešla do úsmevu a rýchlo dodala, že „ale v Prahe boli trikrát“. V tom momente to vyznelo ako nejaké malé a veľmi milé ospravedlnenie. Len škoda, že s Prahou nemá Slovensko už nič spoločné. Asi ich chytila za srdce a ja ju absolútne chápem.
