Cez otvorené dvere vystrelilo rovno na terasu. V hustom daždi sa vyváľalo na chladnej drevenej podlahe a o pár sekúnd, medzi mojimi krvopotne pestovanými kvetmi, urobilo svoju prvú kôpku. Neviem, či zo strachu, alebo od šťastia.
Mám psa a nový režim. No, nový ako nový. Keď sa po stej prechádzke a ďalšej krátkej noci pozerám na seba v zrkadle, prežívam dejavu. Po dvoch deťoch nič nové.
Tri dni trvalo, kým pochopil. Že na rozdiel od ľudí, správny gazda - pes, domov nenosí. Zaprisahala som sa, že nikdy po ňom v tráve ani na chodníku nič nenechám. S čistením topánok špáradlom som si užila svoje. Až teraz som si však uvedomila, že nádob na psie exkrementy je málo. Nevadí. Ponesiem chvíľku zauzlené v ruke namiesto značkovej kabelky. Mám predsa značkové bio sáčky. To mi musí stačiť.
Je mi jasné, že obaja potrebujeme na synchronizáciu čas. Iskierka nádeje tam však je. Skákal ako kozliatko a ja som si zúfala ako stará koza. Sme predsa nejaký tím. Po prvých náznakoch úspechu som prišla domov s netopiermi lietajúcimi nad hlavou. Bola noc.
Spokojná sama so sebou som zaspala akoby ma do vody hodili. Ráno, ešte po tme, ma vyfackal budík. Ospalá som sa obliekla a šla sa do kúpeľne učesať. Som trápna. Kým som si vyberala vhodnú sponu do vlasov, psík pravdepodobne z môjho dokonalého výberu pustil do gatí. Vlastne, žiadne nemá. Takže na dlážku. Druhé ráno som sa poučila. Vlasy som si nechala rozpustené a chvíľku som zaváhala pri svetri. Chyba. Zase bol zo mňa dojatý a tými čiernymi psími očami mi vysvetlil, že je mu úplne fuk, čo mám na sebe. Chcel jediné. Splniť moju túžbu a ísť na vecko von.
Tretie ráno som bola pripravená, ako kedysi pionieri na budovanie našej vlasti. Šla som spať oblečená. Bingo. Stihli sme to. Tento deň je pre mňa obzvlášť pamätný. Netušila som, koľko susedov chodí takto skoro behať a koľkí z nich kupujú pre rodiny čerstvé žemle. Nasledujúcu vychádzku som urobila o desiatej predpoludním. Zapla som si okolo pásu moju "psiu kapsičku" a psa na vôdzku. Vonku bol však čudný smrad. Mala som pocit, akoby sa všetky domáce zvieratá včera večer prešli našou cestičkou. Prechádzku som teda skrátila a strihla to na záhradu k domu. Pri trénovaní privolania som zase zacítila ten nepríjemný zápach. Hľadala som s Bonom, (môj pes), na záhrade nejaké mŕtve zviera. Už sme tu ráno stretli živé zajace, ježkov a krtka. Príroda je však mocná. Možno nejakej bytosti na našej záhrade sfúkla sviečku. Bono je podľa charakteristiky špičkový stopár a záchranár. Čo na tom, že má iba 9 týždňov. Možno prekvapí. Nestalo sa. Nenašli sme nič. Po príchode domov som okamžite skontrolovala podrážky mojich trekingových topánok. Nič. Psa som poobracala ako handrovú bábiku a pozrela mu do tlamy. Vraj to niekedy žerú. Nič. Vôdzka je tiež čistá. Preboha...to tak smrdia všetci psíčkari?! Toto si chcela?! Možno ti smrdia už všetky veci po troch dňoch a takto to už zostane! Zúfalo som hľadala zdroj zápachu, no bez úspechu. O hodinu som šla opäť von. Bono vyprodukoval v daždi vymodlenú kôpku a siahla som do svojej psej kapsičky pre sáčok. Ruku som zaborila do niečoho nepríjemne mäkkého v igelite...
Vybuchla som hlasným smiechom. Pes si z toho sadol a mlčiac ma sledoval. Keď som po ňom včera upratala z chodníka, bežal naproti sympatický sused. Inštinktívne som strčila zauzlený sáčok aj s jeho obsahom do kapsičky a zabudla som ho pri najbližšom koši vyhodiť.
Som strašný psíčkarský zelenáč. Ale už nesmrdím.
