Často sa ma pýtajú, či sú Nemci naozaj takí odmeraní, suchári a nacionalisti. Nemci sú iní ako Slováci. Fugujú ako dokonale organizované mravenisko. (Niekto ma môže chytať zaslovíčka, ale domnievam sa, že to vo všeobecnosti platí a práve preto sú dnes tam, kde sú...) Majú radi poriadok a systém a očakávajú, že ho budú všetci dodržiavať. Nielen cudzinci. Všetci. Preto je najvhodnejšie prispôsobiť sa. Nie sme náturou takí „punktlich“ a aj ja som najprv bojovala s mnohými drobnosťami, kým som ich nezačala brať ako samozrejmosť. Nemci nie sú ani omylom suchári. Sú to pohoďáci. Majú skvelý humor a dokážu sa baviť. Pre mnoho vecí zapalení ešte viac ako my. Akoby fungovali na princípe, že ak sa niečo deje, nech je to naplno. Otázka nacionalizmu tak trochu smrdí politikou...ale chápem. Frankfurt nazývajú štátom v štáte, preto sa nemôžem vyjadriť o ostatných územiach. No za oblasť, kde žijem, konštatujem, že multikultúrny život je tak bežná vec, ako kupovanie žemlí v pekárni. Nemci sú féroví. Ak vieš jazyk a máš čo ponúknuť, radi ochotne podporia a pomôžu. Snaha sa cení, čo človeka výrazne motivuje. Kto pochopí, nezaváha....
Často sa ma pýtajú aj to, ako si deti zvykajú na nový jazyk, nové prostredie a iné zvyky. Rozumiem. Tiež som to ako mama pred odchodom riešila a dokonca som to diskutovala s mojou známou, ktorá je logopedička. Jej slová sa potvrdili. Obavy boli úplne zbytočné. Deti... to NERIEŠIA. Po dva a pol roku rozprávajú nemecky plynulo, v rozvitých vetách a starší päťročný syn mi ochotne prekladá. Je to tak. Jeho nemčina je výrazne lepšia ako tá moja. Doma rozprávame po slovensky, mimo bytu po nemecky. Deti fungujú bilinguálne a to absolútne prirodzene.
V nemeckom prostredí som bola dlhší čas v režime hľadania si minimálne dobrých známych, ak už nie priateľov. Ono čím je človek starší, tým je to tak trochu komplikovanejšie. Nie je to vôbec zložité, ak je človek single. Zájde k susedom, do baru, do kina či na rôzne akcie. Ale s dvoma deťmi to chce rodinu s potomkami. A to nie je len tak. Rozhodujú tri hlavy namiesto jednej. Bez konsenzu to nejde. Tí krpci si musia „padnúť do oka“. A tak som riešila jednu rodinu za druhou. Raz si rozumeli deti a my dospelí sme v konverzácii žalostne stagnovali. Potom zase naopak. S rodičmi bolo o čom, ale deti sa odmietali aj na ďalší a ďalší pokus, až to skončilo pri konštatovaní „nemám ho rád“ či „už tam nechcem ísť“. Potom to prišlo. Spolu s dokonale turbulentnou, nádherne uletenou nemeckou rodinou so štyrma deťmi a dvoma psami. Decká si sadli ako „zadky na šerbeľ“ a rodičia ma zlomili od prvého okamihu. Ostych so slabšou slovnou zásobou som nechala kdesi doma na spodnej, prachom zapadnutej polici a stretnutia s nimi sú príjemé ako horúci penový kúpeľ v krutej zime. Náhoda chcela, že ide o učiteľku môjho syna v škôlke. Vnímala môj dvojročný každodenný boj a ako som z konverzácie rukami a gestami prechádzala postupne do pár neskloňovaných slov až po súvislé vety.
Často sa ma ľudia v mailoch pýtajú, či neľutujem, že sme odišli a či nemám pocit, že sa chcem vrátiť. Mala som. A nie raz. Ale ten pocit je už na tej spodej zaprášenej polici spolu s ostychom rozprávať. Je mi tu fajn. Nemci sú fajn. Deti sú šťastné a naučili ma to. Raz im za to, keď to pochopia, poďakujem.
