Aj ja som nakúpila omnoho viac, ako zvyčajne. Ale priznajme si, kto z nás nie... je to predsalen výnimočný čas...
Ale to, prečo sa mi už pri pomyslení na chvíle vianočnej večere tlačia slzy do očí je úplne v niečom inom...
Pretože strávime 24. decembra u mojich rodičov. To znamená, že ich mám. Obidvoch a zdravých. Že nám každý večer už niekoľko dní babka do telefónu hovorí, ako sa nevie dočkať drobca (náš ročný syn), ako nám bude veselo a že sa na nás veľmi, veľmi tešia. Aj my mamka.
Teším sa aj preto, lebo 25. decembra cestujeme k manželovým rodičom. Čestne prehlasujem, že sú tí najlepší svokrovci na svete. Ako sa vraví, nevymenila by som ich ani za všetok čaj v Číne. S dedkom bude kopec srandy, s babkou veľká pohodička a originál celý štedrý večer odznova.
A vôbec, celý tento týždeň je super. Vzali sme s drobcom sánky a šli v najkrajšom snežení na poštu poslať pohľadnice. Zajtra zájdeme za bratom odniesť darčeky pre jeho deťúrence a vraj ho Ježiško poprosil, aby cez neho poslal jeden balíček pod stromček aj pre nášho Miška. Pri odchode si zaželáme pekné Vianoce a trošku zavtipkujeme.
Vianoce milujem. A je veľký predpoklad, že budú dokonalé. Možno práve preto, že myslím na tých, ktorí nemajú toľko šťastia ako ja. Že im niekto blízky v priebehu roka odišiel a bude ich veľmi bolieť pri srdci, že s nimi nie je. Že v inej rodine niekto ochorel a každý deň bez ohľadu na dátum sa zmenil v neistotu a obavy o budúcnosť. Že niekto prišiel o svoju vysnívanú lásku, o bývanie, o prácu, o tisíc vecí, po ktorých ľudia túžia.... Ja mám zase šťastie za piatich. Aj keď si ho vážim a nechcem sa ho vzdať, po celý život uchovám zvyk mojej mamky...na štedrovečernom stole bude vždy jeden prestretý tanier navyše. Pre tých, ktorí tu s nami už nemôžu byť, alebo pre náhodných okoloidúcich, ktorí nemajú čo a s kým večerať....
Želám všetkým čo najkrajšie a najšťastnejšie sviatky.
