Vzácny, ako drahokam medzi šedými kameňmi. Múdry, spravodlivý, vážený, milujúci a milovaný. Ten, na ktorého som celý svoj život pozerala s obrovským rešpektom. Jeho vzťah s manželkou bol a zostane pre mňa vzorom rodinného života. Vychoval tri, dnes už dávno dospelé skvelé deti. Patril k môjmu životu od malička...a ja mu za to všetko aspoň takto ďakujem.
Bez neho to už bude iné. Také kruto dospelé. Vraví sa, že dospievame až stratou najbližších. Dnes tento pocit spoznávam. Keď sa pominul pre mňa nenahraditeľný človek generácie mojich rodičov a je neskutočné ťažké prijať fakt, že je to zákon, ktorý tu platí od nepamäti a bude fungovať snáď večne. A teraz mi je veľmi ľúto. Že nie som nablízku. Že nemôžem objať, poskytnúť rameno na slzy a byť oporou. Myslím aj na svojich rodičov...že napriek telefonovaniu, skypu a mailom je osobná blízkosť to, čomu sa v akokoľvek vyspelom technickom svete nič nevyrovná. A či nebudem tak ďaleko aj vtedy, keď ma raz budú tak veľmi potrebovať...
