Mala som na moment pocit, že všetky cesty vedú do Frankfurtu. Vedľa mňa sedí spolužiak z Británie. Ďalšie kúsky sú z Južnej Kórei, z Emirátov a z Etiópie. Spolužiačka z Bangkoku ma zasväcuje do tajov mojej vysnívanej, (s totálne trápnym koncom realizovanej), thajskej kuchyne. Skúšala som ju xkrát. Katastrofa je slabý výraz... Zjedla som, čo už. Ale pre návštevu by som dala radšej bryndzové halušky. Vysvetlila mi dôležitosť pravých thajských ingrediencií a „grífov“, ako to dať bez chybičky. Ukáže mi malý obchodík, ktorý vlastní jej krajan. Dostať tam to, čo si ona ako manažérka Lufthansy logistického oddelenia nosila z domu. Kým ho neobjavila. Perfektná je jedna baba z Paríža. Ďalšia do partie je z Mexika. Giovani zo Sardínie je zúfalý. Považuje nemeckú gramatiku za neprekonateľnú asi tak, ako zotrvať u nich doma v menovej únii. Škola to má vymyslené dokonale. Vedia, že je to iné počas výučby a iné po nej. Organizujú podvečer a večer rôzne aktivity. Je ich približne dvanásť do mesiaca. Kto chce, zapíše sa a je tam. Program je bezplatný, sprievodcovia sú zo školy, komunikácia v nemčine. Sú to návštevy múzeí, galérií, opery, stretnutia pri ochutnávkach nemeckých špecialít v reštauráciách, či športové aktivity. David z vedľajšej stoličky bol vo štvrtok minulý týžden na lezeckých stenách. Ja som stihla židovské múzeum. Ešte ma zaujíma prírodné. Tie obrovské dinosaury. Chcem ich „čeknúť“ pre deti. Chystám na korčule do zimného športového areálu. Konečne si ich po rokoch obujem. Zrejme bude sranda. Nevadí. Hlavne, nech je nemecká.
Neprestáva ma fascinovať cestovanie. Nemôžem si pomôcť. Asi je to nejaká úchylka, či čo. Pripadá mi to však oveľa zaujímavejšie, ako zúriť sama v aute v zápchach a byť na pokraji infarktu pri snahe o presun z pruhu do pruhu na päťprúdovej, rýchlostne neobmedzenej dialnici. Zaujal ma paradox. Vo Frankfurte sa nefajčí. Ani v hoteloch, ani v reštauráciách, ani v baroch. Ale fajčí sa priamo pri vlakoch. Na pohľad takmer všade. Zdobia to stoly na kávy a akási fajčiarska pohoda. Pekne, v teplúčku, zakryté zvrchu. Niektorí kecajú, niektorí riešia cez tablet či mobil, iní čítajú noviny.
Nemčina je fajn, ale... Obdivujem všetkých, ktorí ju vedia. Ale nie tak, slabá frajerina, že pokecať pri pive. To nie je žiadna veda. Ale normálne vážne. Aj písať. A nie hocičo. Dokázať exaktne klásť na papier svoje myšlienkové pochody. Vybrala som si školu, ktorá „šliape na krk“. Vysvetlia aj jednoduchší, ale požadujú znalosť komplikovanejšieho spôsobu vyjadrenia javu. Lebo je to „eleganter“. Priatelia znalí nemčiny z dôvodu nemeckého rodného listu, alebo pekných pár rokov odžitých v Nemecku, mi tvrdia, že má nemčina krásnu logiku. Teším sa na deň, keď ju objavím. Pretože zatiaľ...čím viac sa v nej prehrabávam, tým viac zisťujem, že je to pekelne tvrdý oriešok.
