Boli sme na prechádzke. Po mestečku, kde som vyrastala od narodenia. Uvidel cintorín. Prosil ma, že sa chce iba pozrieť. Na krátku chvíľku som váhala, či je to dobrý nápad. Nástojil. Kľudne, v pohode, chcel by to vidieť. Tak fajn. Zostal mi kúsok pešej cesty na predprípravu.
Skúšala som opatrne.
„Vieš, čo je na cintoríne?“
„Áno mamka. Hroby. Tam sú ľudia, čo už zomreli.“
„Presne tak. Na cintoríne musíme rozprávať ticho. Je to prejav úcty.“
„Mamka, ja viem kedy ľudia umierajú. Keď sú starí. Alebo sa niekedy stane, že zomrú v aute alebo na motorke. Alebo keď je niekto veľmi chorý, tak sa lekári dohodnú, že ho dajú do hrobu, lebo už mu nevedia pomôcť. Tak vtedy zomrie.“
„No, v prvých dvoch prípadoch máš pravdu. V tom treťom áno aj nie. Lekári sa nedohadujú, že niekoho vložia do hrobu. Chorí ľudia umierajú preto, že im už nie je možné pomôcť. Najprv človek zomrie a až tak ho pochovajú.“
„Mamka, každý zomrie, však?“
„Áno Miško. Každý raz zomrie. Smrť k životu patrí. Je to večné. Narodíme sa, zostarneme a zomrieme. Takto to má byť.“
Vchádzame na cintorín. Prvý hrob zanedbaný, vrchný panel posunutý a vytvorená škára približne desať centimetrov. Miško okamžite odbehne a nazerá do vnútra. Vlasy sa mi zježili, upozorním ho, že sa to nerobí.
„Iba som chcel vidieť, čo je dnu. Iba hlina. Ten zomretý leží pod ňou.“
„Áno. Hrob sa zasypáva hlinou.“
Chodí pekne po chodníku, je ticho a na najbližšom hrobe postaví zhodenú vázu a upravuje kvetiny. Pýta sa, kto tu zomrel.
„Prečítaj si.“
Číta celé meno. Pýta sa, či bol starý. Že čítať vie, ale tým číslam nerozumie. Odpovedám. Ten pán už bol starý.
Prechádzame ticho ďalej. Uvidí pár fotiek a na niektorých aj mladých ľudí.
„Niekedy umierajú aj deti, mamka?“
„Áno. Je to žiaľ tak. Občas sa dejú veľmi smutné veci.“
Kráčame. Prechádzame okolo kolosálneho dvojhrobu s majestátnym náhrobkom. V strede náhrobku vystupuje z kameňa plastika tváre Ježiša.
„Aha mamka. Tu zomrela táto teta a takto vyzerala.“
A je to tu...V sekunde mám emočnú explóziu a neviem, ako sa tváriť. V momente, keď sa bije krása detského vnímania s nutnosťou vysvetliť. Nadýchnem sa a hovorím, že je to Ježiš. Je to symbol viery a pomáha ľuďom prekonávať najťažšie chvíle.
„Dobre. Takže tu je pochovaný Ježiš. Tu leží.“
„Nie. Tu sú pochovaní ľudia, ktorí v Ježiša verili. Ježiš zomrel na kríži ďaleko odtiaľto a raz Ti o to porozprávam.“
„Dobre. Tak poďme na ihrisko.“ ;
Odchádzam z cintorína so zvlášnym pocitom. Zase ho o niečo viac poznám, aj keď je od narodenia môj vlastný. Nebál sa. Pôsobil prirodzene ako po nespočetných uplynulých rozhovoroch o oveľa príjemnejších veciach. Neviem, či to bolo správne a asi to ani vedieť nechcem. Lebo máme špecifický vzťah. Ten, čo sa tvári ako nemenné klišé, ale nie je. Každé dieťa a každá mama sú jedineční. A pri tom rovnakí v tom, že je to fascinujúce. Stačí otvoriť myseľ a srdce. Musí to ísť...
