Na duši. Cez rok sa sústredím na nemčinu, ale čím je štedrý večer bližšie, tým viac počúvam slovenské rádiá. Podvedome a úplne automaticky. Vypekám medovníky, varím kapustnicu, pripravujem rybu a zemiakový šalát. Prestieram o jeden tanier viac. Pred večerou zjeme s deťmi rozkrojené jablko a kúsok cesnaku. Lebo tradície sa ctia a dedia. To je tá povestná rodinná čarovná niť, v ktorú realisticky verím. Bez preháňania, Vianoce sú pre mňa zvláštnym obdobím. Veľmi sa na ne teším a aj mi je smutno. Normálne. Ľudsky.
Už sa poznám. Viem, že ma zase prepadne. Tá túžba objať na Vianoce mamu, brata, švagrinú, neter a synovca, ktorý ma za posledné štyri roky môjho života v zahraničí o hlavu prerástol. Myslím na to, aké by bolo fajn, po večeri zbaliť pár koláčov a zájsť k rodine. Vôbec by mi nevadilo, že nesneží a že by mi pod nohami nevŕzgal sneh ako za mojich detských čias. Vidím mamu v kuchyni sústredene ukladať na tácku medvedie labky a šuhajdy. Chcela by som si dať vianočný pohárik domáceho voňavého hriatô, ako sme kedysi s mojim tatom na zdravie. Stojí tam v kuchyni v bielej, pedantne vyžehlenej košeli a smeje sa, že sa na túto chvíľu teší z celých Vianoc najviac. Tieto sviatky prvýkrát, mu sviečku zapálim...
Vzťahy sa odchodom z domova výrazne menia. Namiesto hádok sú všetky chvíle neopakovateľné a blízkosť odmenou za čakanie. Je to dar. Patriť niekam. Buďme vďační a láskaví. Neskôr sa nekoná. Vzácnosť chvíle tkvie v momente času. A ten je fixne daný.
