Za bývalého režimu bol kamarát (bohužiaľ, dnes už nebohý) zamestnancom veľkého výrobného podniku, v ktorom sa konali tak ako všade takzvané výročné stretnutia, exaktne pomenované: stranícke zjazdy. Prítomní museli byť všetci zamestnanci. S knižkou či bez.
Prejavy jednotlivých rečníkov boli siahodlhé a obsahovo pamätníkom veľmi známe. Jeden bol však výnimočne krásny. Riaditeľ Pavol (meno som zmenila) v prejave neustále zdôrazňoval Leninove výroky tak silne späté s predmetnou dobou. Neprišlo mu vôbec zvláštne, koľko múdrych myšlienok stihol Lenin vyprodukovať piateho prvý.
Spokojne dorečnil, súdruhovia a nesúdruhovia srdečne a akože srdečne potľapkali a rozišli sa. Ferovi však nedalo...šípili srandu a nazreli do papierov. Pavol mal smolu. Prejav čítal presne tak, ako ho videl. Nenapadlo ho, že V.I. alias Vladimír Iljič bol prudko produktívny celý život, nie iba v januári...
