Ja celkovo lietam veľmi nerada. Na palube dýcham veľmi plytko a rýchlo, potím sa, zo strachu sa mi neustále zahmlieva pred očami. Nechápem prečo, ale všetku svoju rozvahu a pokoj nechávam stále na zemi a následne ju nájdem tam, kde pristanem. Medzitým je zo mňa iný človek. Keď som minule letela do Manchestru, spolusediaci ma upozornil, že čítam časopis hore nohami. Bolo mi to jedno. Okrem jediného bodu na papieri som nebola schopná vnímať nič naokolo. A to som si kúpila časopis s vtipmi. Optimistka. Nič z neho. Pamätám si iba: Stretne Fero Ďura v krčme a hovorí.... Stretne Fero Ďura v krčme a hovorí.... Stretne Fero Ďura v krčme a hovorí.... nikdy som sa nedozvedela, čo mu vravel. Ďalej to naozaj nešlo.
Každý let, ktorý som absolvovala, mi neúmerne približil vek mojej šedivosti. (Aspoň si to myslím). V telke to vidieť často, ale neviem si predstaviť, že by sa počas letu, ktorý absolvujem, vysunuli z nejakého omylu alebo zmeny tlaku kyslíkové masky. V tom momente by som upadla do bezvedomia a bolo by mi všetko úplne jedno. A možno by som zinkasovala aj nejaký srdcový zážitok. Takto to bývalo ešte pred jedenástym septembrom. Takže aj bez toho to bolo dosť zlé.
Neskôr som začala vnímať akúsi prirodzenú psychózu v podobe sledovania typov ľudí, ktorí nasadnú na rovnaký let. Samozrejme, týkalo sa to medzinárodných letísk. V Košiciach sa naozaj niet čoho báť. V autobuse cestou k lietadlovej rukavici som videla v každej tmavej tvári podozrenie. (Ja by som sa tiež výzorom hodila do "party"). My, slabšie lietadlové povahy, si nájdeme stále o xy viac dôvodov na hlúpy strach. Otázka je, či naozaj "hlúpy"....
S výnimkou toho, že je ukážková hlúposť to, čo vystrájam v lietadle, nemám vôbec hlúposti v láske. (Kto by aj mal). A korunovanou je Hlúposť Zbytočná. Najzbytočnejšia hlúposť na svete je strata ľudského života. Ani v jedinej bunke svojho mozgu si nedokážem vybaviť pocit ohrozenia a úzkosti, ktorý cítili ľudia na palube v čase bezvýchodiskovej situácie. Ako im bolo, keď telefonovali so svojími blízkymi. Ako strašne veľmi si museli uvedomovať lásku, ktorú k nim cítia a ten nesmierny žiaľ. Aké vlastne bolo vnímať ten strach, ktorý sa musel dať krájať. Moje pocity sú pri tomto všetkom triviálna veselá historka a až sa občas hanbím, ako veľmi preháňam. A mám dokonca drzosť myslieť si, že mi aj v mojem traume ide o život.
Myslím, že sa zabíjanie nedá pochopiť a ospravedlniť. Priznajme si, každý máme občas nejaké nekalé myšlienky, hnev, alebo snáď aj zrnko nenávisti v obdobia zlosti. Ale neviem, koľkí by pri držaní zbrane dokázali aj stlačiť spúšť, koľkí by s nožom v ruke dokázali naozaj pichnúť. Veď by mal v nás stále fungovať akýsi pud človečiny, to, čo z nás robí ľudskú bytosť.
Je to smutné. V Londýne je dokonca zakázané nosiť kapucňu na hlave. Ak to skúsite, je otázkou sekúnd, kým vás upozornia na to, aby ste si ju sňali. Chápem. Boja sa. A ja tak trošku tiež. A čím viac cítiť tlak udalostí, tým viac verím v existenciu simplexného, prastarého ľudského šťastia. A dúfam, že budú moje vnúčatá s kapucňou na hlave rozkošné a hlavne, v bezpečí...
