Utrpel úraz hlavy a musel začať od začiatku. Chodiť, učiť sa ovládať svoje telo, rozprávať, precvičovať motoriku, písať, čítať.
Jens bol odlišné dieťa už v škôlke. Keď nemal svoj deň, upierali sa na neho mnohé nechápavé oči rodičov ostatných detí. Občas mával záchvaty hnevu, býval smutný, ťažko sa prispôsoboval, ešte ťažšie si hľadal kamarátov. Považovala som za malé veľké víťazstvo, keď mi na pozdrav odpovedal, dokonca niekedy s úmevom. Aspergerov syndróm. Keď nastúpil Jens do školy, bol mu pridelený asistent. Dieťa si na nový režim zvyklo, spolupracuje bez väčších problémov. V družine ho stretávam každý deň. Hrá sa so spolužiakmi a rodičia sa mohli vrátiť do práce na plný uväzok.
Natie sa narodila s Downovým syndrómom ako tretie chcené a plánované dieťa do usporiadanej rodiny. Tvoria ju príjemní, láskaví, vzdelaní rodičia a dvaja starší, zdraví súrodenci. Posledné roky robí obrovské pokroky a pomaly sa z nej stáva sebavedomá slečna. Krásne kreslí, v škole sa bez problémov orientuje.
Martin trávil kvôli nádorovému ochoreniu mnoho času v nemocnici. Jeho návrat do školy nebol jednoduchý. Pod vplyvom okolností bol pre neho vypracovný IVP (individuálny výchovno-vzdelávací plán). Ale je rád, že žije a výborne sa učí. Hoci je pripútaný na invalidný vozík, je vďačný a tak pokorný, ako si to sotva niekto z nás dokáže predstaviť.
Philip síce čítal, písal a počítal už ako štvorročný, ale neposedí. Rozpráva, aj keď nemá, skáče do reči, je roztržitý, nevydrží obsedieť pri jednej aktivite viac ako slabé dve, tri minúty. V zlomku sekundy sa vo svojej mysli presúva zo sveta do sveta, všetko všade zabudne a naopak, pamätá si to, s čím by mali problém aj dospelí. Diagnostikovali mu ADHD.
Tieto, no i mnohé ďalšie deti s rôznymi diagnózami (autizmus, epilepsia, sluchové a zrakové postihnutie, telesné postihnutie, vývojové poruchy a podobne), majú niečo spoločné. Vzdelávajú sa na klasických základných školách a sú označované ako “integrované”. Narodili sa z lásky, očakávané a milované. Ich rodičia sú ľudia ako vy a ja, ich súrodenci sú rovnakí ako tí naši. Túto cestu si nevybrali samé. Sú iné a veľmi často sú si toho vedomé. Viem to. Jedno z opisovaných detí je moje vlastné.
Integrácia žiakov do bežných základných škôl je horúca téma. Polarizuje spoločnosť, múti pokojné vody vzdelávania detí bez diagnóz, vyvoláva množstvo otázok. Pripravenosť na celý proces integrácie je ťažko politicko-legislatívna otázka. Integrovať žiaka so špeciálnym prístupom bez kvalifikovaného personálu a výučbových pomôcok je komplikované, ak nie nemožné. To však neznamená, že tieto deti nemajú dostať rovnaké šance. Rozumiem pedagógom, že je to ťažké a v nepripravenom systéme je to extrémna záťaž. No chápem aj rodičov týchto detí. Chcú a urobia všetko preto, aby boli ich deti čo najviac samostatné a pripravené na život. Majú na to plné právo.
Vyspelosť spoločnosti sa vníma aj na základe toho, ako dokáže pomôcť slabším. Do procesu integrácie patrí okrem množstva ďalších krokov aj pridelenie asistenta na vyučovanie. O “Schulbegleitung”, spomínanú podporu na proces výučby, sme tu, v Nemecku, žiadali v súlade so štandardom. Sami z pozície rodičov na špecializovanom úrade. Stretnutie bolo podložené potvrdením diagnózy, správ zo školy, od špeciálneho pedagóga, ktorý so základnou školou spolupracuje a inteligenčných testov.
Osobný pohovor nepredstavuje iba odovzdanie vyplnených tlačív. Ide o detailný rozhovor o vývoji situácie, prezentácii našich názorov, postupov podpory dieťaťa a predstave o pomoci. Ďalší krok je osobná návšteva zástupcov úradu v domácnosti , v ktorej dieťa žije. Mala som na moment pocit, že sa chystáme na adopciu ďalšieho dieťaťa. Ide však stále “iba” o asistenta. Rozprávali sme sa v pohodlí našej obývačky takmer tri hodiny aj v prítomnosti nášho syna.
Ďalší pracovný deň kontaktoval úrad pedagógov, aby kompetentná pracovníčka zistila ich uhol pohľadu. Asistent sa “šije na mieru” dieťaťu, jeho diagnóze, prekážkam, s ktorými bojuje. Výsledok ich konania nám zatiaľ známy nie je, no verím v šancu na úspech.
Integrované deti dosahujú omnoho lepšie výsledky a pokroky v kolektíve detí bez diagnóz. Integrácia má však nielen praktickú, ale aj veľmi výraznú ľudskú stránku. Učí deti empatii, porozumeniu a vôli pomôcť. Deje sa tak od ich útleho veku. Ak sa k tomu pridá jazyková a kultúrna rôznorodosť, dôjdeme k záveru, že je pravdepodobnosť vzájomnej tolerancie v budúcnosti omnoho vyššia ako v prípade, ak by túto osobnú skúsenosť nemali. Podstatný je aj prínos všetkých detí pre spoločnosť.
Tak, ako môže integrované dieťa výrazne vynikať v niekoľkých oblastiach, môže dieťa bez akejkoľvek diagnózy klesnúť pod priemerné výkony. Keďže to nikto z nás nedokáže exaktne predpovedať, podporovať všetky deti bez rozdielu by malo byť zo strany dospelých nepísaná povinnosť.
