Svadobný deň sa pre mňa začal veľmi skoro ráno. Svadba sa konala 100 km od miesta, kde sme bývali, takže som sa rozhodla, že si nechám upraviť vlasy a nalíčiť makeup v meste, kde ma títo konkrétni stylisti už "realizovali". Ráno som mala byť na siedmu u kaderníka (bol to chlap). Prišla som na Hlavnú street, ulica bola okrem dvoch zametajúcich dám ešte prázdna. Brána do podchodu bola ale zatvorená (kaderníctvo bolo v podchode na poschodí). Volám kaderníka na mobil, mal ho vypnutý. No super. Prezvonila som kozmetičke, u ktorej som bola na rade hneď po účese a poprosila ju, aby mi pomohla vyriešiť situáciu. Zavolala druhej kaderníčke, ktorú vytiahla z postele a tak po stepovaní 20 minút vonku dobehlo mladé žieňa v teplákoch ešte s otlačeným vankúšom na tvári a ospravedlňovala sa za nedorozumenie. Všetko odomkla, prišli sme hore a tam: môj kaderník spiaci na gauči. Aké to prekvapenie! Mobil vypnutý, nema problema. Kaderníčka šla teda spať domov ďalej a on sa pustil do práce. Musela som si vypočuť jeho jemne brúsený rozhovorom s kozmetičkou. Teraz sa šéf na ňom vyvŕši, bude mať z toho problém, a či bolo nutné buntošiť kvôli takej somarine pol mesta a tak podobne. Mala som sto chutí niečo povedať, ale zaťala som zuby. Vydržím predsa a svoj krásny deň si nebudem kaziť nejakými nepodstatnými konfliktami. Perfekt začiatok dňa, povedala som si. To som ale nevedela, že ma čerešnička na torte eštelen čaká.
Po príchode domov sme s mojim svedkom naložili plné auto vecí. Keďže mi nadávajú do pedantov, nemohla som si odpustiť rovnako dizajnované fľaše s alkoholom. V zložení cca 100 fliaš v kombinácii vínko, slivovička, čerešňovička, hruškovička a vodečka. Boli to však originál kúpené značky a tak som si musela poradiť s etiketami. Na dve etapy (prvé bolo na rade vínko) som ich uložila do vane, napustila vodu a čakala. Stal sa očakávaný zázrak. Po pol hodine plávali všetky etikety na hladine. Paráda! Presne tak som si to predstavovala! Utrieť, nalepiť, uložiť do krabice a odchod.
Lenže,
scenár sa neopakoval pri ostrom alkohole. Čakala som hodinu, nechala som to tam na noc, ráno stále nič. Skúšali sme tam pridať nejaký saponát, drahý nastrúhal jedno mydlo, NIČ!!! Výsledok bola strašne nechutne zašpinená celá vaňa a pol kúpelne. Fľaše sme vybrali a 15 minút som drhla z vane to, čo po vypustení vody zostalo.
Po zúfalom drhnutí lepidla z jednej fľaše (trvalo to asi 20 minút a šialene z toho bolela ruka) som si chtiac nechtiac uvedomila, že "tudy cesta nevede". Vybehla som do obchodu pre technický benzín. Kúpila som ten najlepší a najdrahší. V spreji! Šlo to priam fantasticky, akurát bol problém v tom, že mi vystačil na cca 10 fliaš! Pretože na to, aby to šlo hladko zotrieť handrou, boli nutné viaceré vrstvy.
V tomto momente som rezignovala na všetky podporné prostriedky. Tri dni som fľaše drhla a nadávala na seba, aké sprostosti som schopná vymyslieť!
Konečne som to mohla začať lepiť. Krásna práca! Jedna báseň! Všetko sme teda napokon naložili a vyrazili na "vešeľe".
Vonku slnečno, letná nálada, zdá sa, že je pred nami super deň. Lenže oj, čo to?!
Z diaľky nás zastavuje akási posádka. No nazdar! Colná polícia! Pán príslušník pristúpi k vodičovi a pýta sa: "Prevážate nejaký alkohol?" a hneď nasleduje žiadosť: "Otvorte nám kufor, prosím". A sme doma!!! V kufri alkoholové zásoby ako na vojnu a ako inak - bez originálnych etikiet! Vystúpili sme pomaly a tiahlym pohybom osudný kufor otvorili. Príslušníkom skoro oči z jamôk vypadli. Colný raj! Hromada fliaš bez etikiet a s BONUSOM - BEZ KOLKOV! Kolky sa totiž vo vode odmočili ako prvé!!! To ste mali zažiť! Takú spŕšku otázok som nepočula ani na štátniciach, ani na žiadnom pracovnom pohovore! Odkiaľ, kam, čo je v nich, či som si vedomá, že konám trestnú činnosť, či viem, čo hovorí zákon číslo (to si už nepamätám), že je to na prokuratúru, že sa na svadbu môže vyhovoriť ktokoľvek kreatívny a podobne. No, môjmu svedkovi (pedagóg v kombinácii matika - fyzika, vyzerá PRESNE ROVNAKO AKO mladý Einstein) už sa vlasy zježili, pot mu kvapkal z nosa, ja som prvý krát v živote chytila očný tik a triasli sme sa ako osikový háj. Aj som mala chuť na jednu z jeho otázok: " Ako mám vedieť, že je tam naozaj vodka?" odpovedať "Dajte si", ale akýsi vnútorný inštinkt mi hovoril, že tu to radšej nebudem skúšať. Po dlhokánskej chvíli som už inak nemohla - pustila som slzu. Čo už, nádej ešte žije. Všetko načasované, hanba nehanba, když musíš tak musíš.
Uf, podarilo sa! Jeden z nich sa uľútostil a pokračovali sme v ceste. Upozornil nás, že nás už s tým nákladom nechce vidieť. Hneď sme si v aute jednu otvorili a dali si ukľudňujúceho frťana.
Nakoniec sme došli v poriadku. Svadba bola krásna a aj ženích povedal "áno". :-) Polovica alkoholu sa ale nevypila a tak sme to viezli zase späť. Našťastie, bolo to bez prehliadok.
