V začiatkoch ako inak, po anglicky. Vzala som si telefónny zoznam a hľadala niečo po ruke. Šla som podľa abecedy. Hneď prvý telefonát úspešný, anglicky vedia plynule sestry aj lekár. Žiadam si termín, neposkytujú ho. Lekár vyšetruje bez objednávky, stačí prísť.
Keď som po pozdravení prešla okolo recepcie a zazrela som čakáreň beznádejne plnú, prepadol ma jasný úmysel vzdať to. Doma manžel po komplikovanej nočnej a dvaja veselí zbojníci. Nemala som najmenšiu chuť čakať tam niekoľko hodín. Sestrička ma pri odchode zastavila. S milým úsmevom na perách mi oznámila, že to ide naozaj rýchlo a že sa mám predsalen posadiť.
Poslúchla som. Zobrať niečo z kopy časopisov na čítanie nemalo vôbec zmysel, keďže som na tom bola v danom období s nemčinou skutočne smutne. Pozerala som sa teda po ľuďoch, sestričkách a hodinách. Vyzeralo to tam, akoby šlo všetkým pacientom o život. Sestričky lietali ako sáčky vo výdatnom severnom vetre, cestou okolo recepcie automaticky zdvihli zvoniaci telefón, niečo ťukali do počítača po stojačky a už brali pacienta do pre mňa neznámych miestností. Ľudia prichádzali, odchádzali, debatili, informovali sa. Dvere dokorán otvorené, žiadne klopanie. Každú chvíľku sa takmer pravidelne v recepčnej hale objavil seriózny chlapík v blielom plášti, povedal meno pacienta, srdečne mu potriasol rukou a stratili sa spolu kdesi z dohľadu. Lekár.
Napriek stavu v čakárni som prišla na rad za neuveriteľných pár minút. Odhadujem to na približne tridsať. Dovolím si vysloviť presvedčenie o časovom intervale, keďže som došla na celú a o trištvrte som už štartovala auto. Kým som vošla do vyšetrovne ja, vybavených bolo niekoľko kúskov. Aj mňa vyriešil bleskovo. Rozhovor bol stručný a k veci (napriek tomu príjemný), odmeral mi tlak a napísal „žiadanku" na echo. Ostatné urobia sestričky. Praje mi príjemný deň, galantne mi otvorí dvere, vyprevadí ma do haly a volá ďalšieho pacienta.
Hneď sa ma ujala sestrička a viedla ma do malej miestnosti, odobrala mi krv a jej kolegyňa mi urobila EKG. Bleskovka. Akoby ich niekto stopoval. Ani som sa nespamätala a už mi s nalepeným Holterom oznamovali, kedy budú výsledky a aký bude ďalej konzultačný postup. Okrem vrátenia Holtera osobná návšteva iba v prípade potreby. Ak to dopadne dobre, povie mi to lekár iba telefónom a tak sa môže osobne venovať ďalším klientom. Hmm, klientom. Zdravie je biznis a prišiel čas si to priznať.
O pár dní na to som stretla moju dobrú priateľku, ktorá pracuje ako zdravotná sestra na očnej ambulancii. Minule sa mi po 4-hodinovej službe sťažovala, že sa nestihla ani napiť a bolí ju hlava ako ešte nikdy. Empaticky som súhlasila, ale nevedela som si predstaviť to tempo, pri ktorom sa nestihne siahnuť po vode. Pokorne som pochopila... Porozprávala som jej dojmy z návštevy u praktického a skonštatovala som, že ak je tam lekár niekoľkokrát do týždňa do večera, takýmto tempom vybaví za deň snáď viac ako sto pacientov. Usmiala sa a povedala, že u nich na očnom dokážu za dopoludnie do trinástej hodiny zvládnuť 70, občas aj 80 ľudí (A rozhodne nejde o lajdácky prístup. Nemci sú si všeobecne vedomí svojich práv a celkom radi sa sťažujú. Preto má veľa domácich poistenie na zabezpečenie právnej ochrany, resp. pre prípad odškodnenia).
Lekár robí iba nevyhnutné, ostatné riešia sestričky. Dopátrala som sa, že je plne elektronický. Ambulancia dostane úhradu od poisťovne v súlade s výpisom elektronického terminálu, ktorého aktiváciou prostredníctvom poisteneckej kartičky začína každá návšteva zdravotníckeho zariadenia. Poistenecké kartičky sú čipované ako klasické bankové karty. A tak žiadny švindeľ...ani na pacienta, ani na poisťovňu...Fifty fifty. Neviem teda, či ten úspech nie je v niečom inom, ako v jednej štátnej poisťovni...Ale radšej nepodpichujem. Lebo politika sú len reči. Podstatná je prax.
