Slovensko je zaplavené zahraničnými maloobchodnými predajňami a tak sú nám mnohé značky známe. Lidl je medzi Nemcami veľmi obľúbený. Produty ponúkané týmto reťazcom považujú domáci za kvalitné a Nemcov neodrádza ani charakter predajne. Pamätám si môjho bývalého kolegu zo Slovenska, ktorý tvrdil, že jeho noha do Lidlu nevkročí, lebo nebude kupovať ako posledný chudák z nevybalených krabíc. Bol manažér a tak asi vedel, čo hovorí. Lidl v Nemecku funguje aj formou online-shopu, kde je možné si spotrebný tovar v rámci tématických týždňov objednať ešte pred jeho predajom v kamennom obchode a vyhne sa tak striehnutiu po danom tovare skoro ráno po otvorení obchodu. Lebo platí to, čo u nás a síce, dobré veci sa vypredajú za niekoľko hodín.
Tovar v Lidli je približne rovnaký, jestvuje tu však niekoľko logických odlišností. A to preferencie a zvyky zákazníka. Rohlíky tu samozrejme nekúpite. Zostávame teda pri žemliach a praclíkoch. Deťom však „nejdú", fungujú na klasickom chlebe. Rohlíky sa tým pádom zaradili do prázdninového menu u babky a dedka na Slovensku. Perličkou sú pre mňa vajcia. Klasické podľa gramáže poznáme aj u nás, aj o ich rozdelení podľa charakteru chovu sme už veľa počuli. Nemci však kupujú aj farebné vajcia. No...aby som bola presná. Kým som sa domácich neopýtala, normálne mi to nedalo spať. Vedľa klasických vajec predávajú vajíčka v 6 kusovom balení, každé inej farby. Krásne. Ale finta F je v tom, že nejde o veľkú noc. Vraj sú to uvarené, solené vajcia, ktoré si kupujú hotové na raňajky. Sranda. Varené vajcia by som celkom pochopila, ale farbu škrupiniek nie. Aby som bola férová, vyzerá to super. Ak o tom vie niekto viac, veľmi rada sa nechám poučiť.
Lidl má rovnako ako u nás obmedzený sortiment (bez šošovice a iných strukovín, špeciálnych druhov múky, trvanlivého pečiva a pod.). Obľúbené sú aj podstatne lepšie zásobené maloobchodné siete ako Rewe, či Edeka, kde človek kúpi aj to, čo nechce. Nejde však o nám známe hypermarkety, ale o malé klasické predajne so špičkovým výberom z každého druhu tovaru. V nich sa človek cíti tak zvlášne fajn. Sú útulné, komorné a veľmi dobre sa v nich nakupuje.
Večnou záhadou zostáva múka. Nielen pre mňa, riešilo to už viacero cezpoľných. Pretože nemecké Frauen nemajú vo zvyku vypekať domáce koláče, či trápiť sa s haluškami, nie sú vhodné na túto debatu. Aj by radi pomohli, ale netušia, o čom „točím". Múku tu kúpite od výmyslu sveta. (A to je základný problém: keby boli iba tri a označené ako u nás : hladká, polohrubá, hrubá - alles klar). Ale tu sú označované číslami. A tie čísla hovoria o podiele minerálov a iných prospešných látok pre ľudské telo, v žiadnom prípade však nie o výslednom charaktere múky. (Na jednom fóre som sa takto dala ošaliť, kde sa vzájomne slováci a česi utvrdzovali, že čím vyššie číslo, tým hrubšia múka - Ej ha, Quatsch!) Keď nás navštívila babka a chcela nám narobiť domáce cestoviny, kúpila som v sladkom naivnom opojení 4 kilá múky s označením až nad 1000, aby bola hrubá, ako sa patrí. Bola taká hladká, že som hladšiu múku nikdy medzi prstami nemala. Cestoviny sa nekonali. Pri všetkých domácich receptoch som zotrvala napokon pri akože polohrubej. Beriem to ako kompromis. A ak niekedy objavím kľúč na rozoznanie, budem mať naozaj šťastnejší život. Akože o nič nejde, ale chcela by som.
Môj malý prieskum, čo si nosia miestni Slováci a Česi z domu neukázal nič prekvapivé. Bryndza, kvalitné spišské párky, domáce klobásy, Fernet Stock a Becherovku. Poniektorí kedysi aj cigarety, ale viacerí to s fajčením radšej vzdali. Pri takej cene človeka aj chuť prejde.
A ozaj, v nedeľu sú tu obchody zatvorené. A parky a lesy zase plné.
