Sú všade. Najčastejšie a v najväčšom objeme ich vídať na parkovisku okolo budovy škôlky. Každé ráno niekoľko nových porcií. Inak klasika na chodníkoch, na tráve, na ceste. Dospelák sa pokúsi pregĺgnuť a podľa možností nešliapnuť priamo. Ale deti, to je úplne iný pohľad na svet. Obzvášť, keď sú vo veku okolo jeden až tri roky, najlepšie dvaja súrodenci, malí zvedavci zvedaví a čo urobí jeden, okamžite zopakuje druhý.
Vyberanie z auta postupne jedného po druhom sa stal celkom slušný športový výkon. Lebo donútiť malé aktívne dieťa, aby stálo na mieste nepohnute, považujem za nemožné. (Ak niekto také deti má, strašne mu závidím). V lete to bola iná sranda. Kôpky obletujú farebné muchy. Cesta do a zo škôlky by mohla byť aj taký malý prírodný náučný chodník. Viete: kvietky, kamienky, chrobáčiky, paličky a tak. Len mňa to nebaví... zohýnať sa nad tie smrady a odpovedať na milión otázok o hmyze, ktorý práve obeduje.
Keby som sa aspoň necítila nepríjemne, keď mi jeden zo synov na prechádzke len tak zahlási, že musí cikať. Ihneď. Lebo pár sekúnd zaváhania znamená reagovať „po funuse". Pozriem pred seba, za seba, všade rady súkromných rodinných domov. Bohužiaľ, sem tam sme to museli oprieť o plot. Hrozila som sa tej chvíle, keby sa z okna vyklonil nejaký domáci... Musím sa nejakú pokornú a slušnú reakciu čo najskôr naučiť po nemecky naspamäť. Mám v daný moment strašné výčitky. A čo čert nechce (a on chce vždy!), keď ciká jeden, hneď chce aj druhý....
No nech to šľak trafí. Nechcem porovnávať, čo je menej estetické a čo viac odpudzujúce. Či onô na ceste, alebo tenučký cícerok detského moču. Že je to nevhodné a príliš priame? Neviem, či existuje otvorenejší prístup k danej problematike ako to, čo si tam vonku spokojne hovie.
