Pri debatke nás vyrušila neupravená, zapáchajúca žena, ktorá sa pri nás pristavila s oznámením, že kúpi cigaretu. Neviem si pomôcť. Nemám toľko súcitu, ako by asi vo mne ľudia čakali a tieto situácie z vnútra duše nemusím. Kým sa kolega nadýchol s úsmevom na tvári, skočila som mu do reči a odpovedala jej, že na predaj žiadnu nemáme. Žena ale zopakovala žiadosť. Ja som jej teda jednu z krabičky podala s komentárom okoreneným patričným tónom hlasu, prečo teda fajčí, keď nemá kde bývať a či jej nezáleží viac na dôležitejších veciach. Žena neodpovedala, vzala cigaretu, vzala som od nej tri koruny a odišla.
S kolegom sme blízki kamaráti, tak si v pohode dovolil povedať, že som sa zachovala viac ako hnusne. Že som jej nemala tú cigaretu predať, keď som v zásade proti tomu a nie komentovať to a vziať si drobáky. No, úprimne, v tom momente, keď mi to vytkol, aj ma svedomie hryzlo a to poriadne priamo do tepny.
Nakoniec som domov šla pešo. Je to takých 25 minút. Nutkalo ma trochu pouvažovať nad mojou reakciou na celú vec. Asi som vážne príliš tvrdá a bezcitná. Možno ma uchvátila doba aj so všetkým kapitalizmom dohromady. Ako asi budem vychovávať svoje deti, keď som tak nekompromisná? Čo keď ma budú nenávidieť? Čo keď budú sebecké, lebo to uvidia na svojej mame?
Čím viac som ale kráčala, napadali ma aj argumenty, ktoré mi utišovali svedomím vybičované myšlienky. Nemala som ako dieťa problém podeliť sa s bráškom. Všetko bolo veselé a skvelé tak, ako má v krásnom detstve byť. Keď ale človek dospieva, musí zabojovať. Kým som prespávala v prenájmoch, kupovala si kúsky nábytku na etapy, živorila, šetrila, odpúšťala si vysnívané veci, len aby som raz mohla bývať vo svojom, nikto sa ma neopýtal, či nepotrebujem pomoc. Tiež berú všetci ako prirodzenú vec, že sa snažíme, že sa vzdelávame, že sa učíme novým veciam, vstávame každé ráno do práce, berieme zodpovednosť na svoje plecia. Takto to predsa má byť. A kým človek cíti silu bojovať (asi by to malo byť zakódované pudovo), tak by nám malo byť aspoň relatívne fajn. Mať sa dobre podľa mňa znamená úsilie, veľa práce a času. A kto to nevynaloží, zrejme sa mu vráti menej. Je teda dôvod na zlé svedomie? Tak čo je teda správne?
K záveru som sa sama nedopracovala. Prišli iné veci a ja som to pustila z hlavy.Včera to ale zase prišlo.. Bola som s kamoškou, ako inak, opäť na káve. Zastavil sa pri nás chlapík, ktorý vyzeral celkom normálne a opýtal sa, či nevieme, kde je najbližší bankomat. Kamarátka ho usmernila. Lenže po jej rade neodišiel. Opýtal si cigaretu, lebo je ten bankomat ďaleko a on nemá ani korunu "cash". Kamoška nechcela debatu prerušiť a spolu s pokračovaním jej rozprávania mimovoľne jednu vybrala a podala mu ju. Robila to takmer podvedome, akoby tam ten muž ani nebol. Keď dokončila, čo mala na jazyku, moja prvá reakcia bola (absolútne mimo kontext rozoberanej veci): " Vidíš. Vždy bude svet plný takýchto ľudí." A napriek tomu, že pijem zásadne čiernu kávu bez cukru a mlieka, pri tejto vete mi pripadala v ústach omnoho horkejšia ako obyčajne.
A nech mi kľudne kolega hovorí Hnusoba. Som zásadová. To je celé.
