Je a mala by to zostať každého osobná vec. Kruh argumentov sa uzatvára konštatovaním, že je lepšie nemať deti vôbec, ako ich mať z povinnosti, či neznesiteľnosti spoločenského tlaku. Obranné dôvody pôsobia spontánne a často sa v malých obmenách opakujú. Je to strach zo straty zamestnania (udržania si súčasného životného štandardu), vysoké náklady na dieťa, absolútna (a nútená) zmena životného štýlu, svet je dnes aj tak hrozný (načo do toho marazmu priviesť ešte aj dieťa - vojny, utečenci, finančné krízy a podobne), nikto nezaručí, že na starobu aj tak nebudem sám (dieťa bude problémové, takže celé tie roky budú zbytočnou stratou) a na záver známe, ešte je čas. Ku klasickým napätým situáciám dochádza aj pri strete generácií. Mamy a babky túžiace po vnúčatách slzia do vankúša a nechápu prečo.
Istá objektivita však existuje. Či to príjmeme, alebo nie, súčasnosť prináša možnosti, ktoré vedú k prijatiu iného rozhodnutia. Príjem dvoch ľudí, prípadne single pracujúceho jednotlivca, sa dá investovať aj inak ako do detí a to pri zachovaní zabehnutého životného rytmu bez "deštruktívnych" zmien. Je možné cestovať a vidieť svet. Jesť v skvelých reštauráciách, stretávať sa s priateľmi a vracať sa domov neskoro v noci (prípadne nad ránom), cez víkendy si dokonale oddýchnuť, urobiť si ticho kedykoľvek, keď mám chuť. Venovať sa svojim záľubám bez obmedzení, športovať, rozhodovať sa spontánne bez ohľadu na iné osoby v okolí. Byť jednoducho sám sebe pánom.
Je zaujímavé zamyslieť sa, prečo sa tento stav stále vo väčšej miere prijíma ako normálny. Nie je to prirodzené. Za prirodzené sa to iba podáva. Táto voľba nachádza v spoločnosti stále viac podpory. Od "Only Adults" hotelov, exkluzívne cestovateľské a športové aktivity, až po množstvo komunít "No Kiding", ktorých zmyslom je vzájomná podpora.
Presviedčať dobrovoľne bezdetného, aké neopakovateľné a jedinečné je deti mať, je ako pochopiť vzťah majiteľov psov k svojim chlpatým miláčikom, ak sme psa nikdy nemali (a nechceli). Nikdy to nebude fungovať. Mať deti je totiž NEPRENOSNÁ skúsenosť.
Cesta s deťmi nie je jednoduchá. Často prekračujeme vlastný tieň a stojíme pred množstvom pochybností o správnosti našich krokov. Deti však menia. Nás a celé naše bytie. Keď uzrú svetlo sveta, darujú nám človečinu v tej najcitlivejšej podobe a my sa s nimi narodíme druhýkrát. Od prvého vzájomného dotyku sme v tom až po uši. Cítime ich strach, bolia nás ich rany, plačeme ich slzy. Priority sa popresúvajú bez nášho vedomia. Otvárajú oči a srdcia tak, že žiadna alternatíva vlastne vôbec nejestvuje. Náš vzťah k vlastným rodičom získava ich prítomnosťou nový rozmer. Až vtedy si uvedomíme, čo obetovali. Deti ľúbia úplne špecificky. Inak ako dospelí. Ich láska nepozná podmienky. Ľúbia preto, že sme ich. Akokoľvek môžu byť dni zlé, keď si k nim potajomky v noci na chvíľku ľahneme, zavrieme oči a nadýchneme sa ich, sme v inej, emočne nepopísateľnej dimenzii. Deti sú zmysel života. Bez preháňania. To sa nedá vysvetliť ani podávať ako argument. To sa dá iba zažiť.
