Vyzdvihla som junákov v škôlke. "Kam pôjdeme dnes, mamka?" "Poviem vám to cestou, ale musíte to uhádnuť sami." "Super, milujeme hádanky!" "Ideme na miesto, kde som chodila ako dieťa veľmi rada. Som si istá, že sa tam bude určite páčiť aj vám. Je to miesto, kde sa stretáva nekonečne veľa príbehov a rozprávok a kde sa človek dozvie úplne všetko, čo ho zaujíma." "Jasnééé, mamka, ideme do knižnice!" Zvolal natešený Miško.
"Správne! Kto veľa číta, veľa sa dozvie. Pretože knihy vám dajú všetky odpovede na všetky vaše otázky. Sú napísané o čomkoľvek, čo vás len napadne aj nenapadne. Dozviete sa z nich napríklad aj o histórii, o varení, o vesmíre, o iných krajinách, o bleskoch, o chorobách, jednoducho o všetkom." Miško chvíľku mlčal a vraví: "Určite existuje veľa kníh, ale nemyslím si, že sú napísané úplne o všetkom mamka. Určite nikto nenapísal napríklad o pimplíkoch, čo majú chlapi." "Jasné, že napísal. A nie jednu. Penis je takou súčasťou ľudského tela ako ktorýkoľvek iný ľudský orgán či časť tela." "Myslím mamka, že sa mýliš. O tom sa nepíše a vlastne ani nerozpráva." "Keď ťa to bude raz zaujímať a budeš už vedieť čítať plynulo, môžeš si také knihy nájsť a prečítať si."
Knižnica nás hneď pri vchode objala svojou nádhernou vôňou kníh a presunuli sme sa na poschodie určené pre deti. Veľká hala s regálmi kníh, DVD filmov a rozprávok a pár počítačmi pripojenými na internet. V rohu je okrúhla veľká váľanda obkolesená policami s detskými knižkami pre tých, ktorí milujú čítať priamo tu.
Tak sme sa do toho pustili. Vyberali sme, listovali, debatovali. Ani sme si neuvedomili a uplynuli už takmer dve hodiny. Domov sa nám stále nechcelo. V tom prišla jedna známa. Mamička dvoch detí, dcéry vo veku 4 roky (chodí s mojim 4 ročným Filipom do triedy) a synom v batolivom veku. Drobec má menej ako rok, pohybuje sa po štyroch rýchlosťou svetla. Deti sa venovali sa sami sebe, my sme mali priestor na rozhovor. Urobili sme si pohodlie na čitateľskej váľande. Chcela som zmeniť polohu, no v tom ma niečo pichlo do chrbta. Niečo bolo skryté medzi matracmi. Kniha. Vzala som ju a vybrala sa k polici s úmyslom odložiť ju. Zaujal ma však jej obal. Vyzeral takto:
Neodolala som a nazrela do vnútra. To, čo som uvidela, spôsobilo u mňa nekontrolovateľne spontánny výbuch smiechu. Nie pre samotné podoby nakresleného objektu (no dobre...áno, aj), ale kvôli tej dokonalej náhode.... Zavolala som svojho predškoláka Miška. Pribehol z labyrintu regálov, podávam mu knižku a vravím: "Vidíš? Neveril si mi."
Miško sa pozrel, chytil sa za hlavu a svojim chichúňaním ma položil do kolien. Smial sa, ja som sa smiala, usmievali sa všetci, čo nás zaregistrovali. Mali sme oči od sĺz a bol to tak skvelý pocit, že z neho budem čerpať celú sychravú jeseň. Sadli sme si a začali v nej listovať. Pýtal sa, skúmal kresby, uškŕňal do dlane. Ja som sa snažila pôsobiť tak najserióznejšie, ako sa dá. Filip bol v okamihu pri nás. "Čo sa tak smejete?" "Aha pozri, mamka mala pravdu. Knižka o pimplíkoch a písali ju aj deti. Sú tak smiešne nakreslení, pozri sa".
Tie otázky si ešte nevedia prečítať obaja. Zatiaľ sa smiali na holej existencii takejto literatúry a dokonca v mestskej knižnici v oddelení pre deti. Všetko má v ich živote správny čas a je nad slnko jasné, že sú takéto témy súčasť nášho bytia. Filip má štyri roky a už dávno sa ma na plavárni v sprche pýtal, prečo sú tety iné ako ujovia a kde stratili pimplíky. Deti vidia. Deti uvažujú. Myslím si, že je správne im odpovedať, vysvetliť, vzájomne si dôverovať. V súčasnej informačnej dobe sú míle pred nami. Čo im neodpovieme sami, nájdu si inde, čo by bola škoda a nie raz to nemusí dopadnúť najšťastnejšie. Veď tak krátko sme ich jediný stred vesmíru. Niekedy nás prekvapí náhoda, niekedy zohreje humor, niekedy musím na dokazovanie svojej informačnej (alebo výchovnej pravdy) čakať slušnú dobu. Ak sa však pretnú všetky tieto vertikály v jeden moment, nemá to chybu!
