V komentároch, diskusiách, aj nekonečne zdieľaných článkoch. Multikulti je do neba volajúca somarina, to nemôže fungovať. Nech si strčia Nemci celú úniu aj fondy za klobúk, nediktujú žiadne podmienky a starajú sa najmä o seba.
Politika sa dá vnímať dvojako. Buď hustými prázdnymi rečami pri pive, na sieťach, medzi kamošmi, v rodine. Čím ostrejšie, tým som väčší frajer. Alebo z druhej strany. Keď mi je jedno, akej farby tričká nosia tí hore, ale čo sa z toho ku mne, ako k daňovému poplatníkovi, reálne dostáva. Nadáva sa tomu životná úroveň. Lebo ak chcem vedieť, koľko je hodín, nepozriem sa na mastné hodinky vedúceho, ale na svoje vlastné. Ak nejaké mám.
Zaujímavé. Rozpočtový prebytok Nemecka je za rok 2015 viac ako 12 miliárd Eur. Tá najobyčajnejšia nemocnica pôsobí dojmom hotela, upokojuje vôňou a dýcha takou čistotou, že by sa dalo zo zeme jesť. Lekári a sestry sú spokojní aj bez klobások a obáločiek. Pacient si nerobí starosti s toaletným papierom. Jediný jeho problém je vybrať si z ponuky jedál, na čo má dnes chuť. Učitelia sú tiež za vodou. Zarobia si slušne, školy sú moderné, dokonale vybavené a aj voniatka na záchodoch tie detiská majú. Diaľnice husté ako lievikové pavučiny, viac pruhov, ako má Adidas pásikov. Bez doplatkov. Prídavky na dieťa sú vo výške 184 Eur. Každé. Biele, čierne, ruské, thajské, aj to z Afganistanu. Do 18tich rokov veku dieťaťa je zdravotná starostlivosť krytá poistením. Opakujem sa. Bez doplatkov. Vrátane všetkých liekov. Pri výbere v lekárni peniaze nepotrebujem, stačí mi recept. Tie sú totiž v systéme, nie na účtoch parazitov. Úrady sú tu pre ľudí, tlačivá v rôznych jazykoch, po rozhovoroch s pracovníkmi má človek pocit, že sa mu to iba sníva. Prepracovaný a prehľadný elektronický systém verejnej správy, všetko pre všetkých. Zmysel je udržať si to, čo tu je. Fungujúci štát. Začali z ničoho. Zvládli to.
Lebo Nemci majú jednu silnú alergiu. Na to, či sa im z ich zaplatených daní a odvodov poskytujú komfortné služby. Či im niekto ich vlastné, ťažko zarobené, nekradne. Inak ho v zuboch roztrhajú. A sme doma. Tí naši totiž veľmi dobre vedia, že si ľudia zvykli. Že im neprekáža, že bolo dokončenie jedinej súvislej diaľnice v 21. storočí cez jeden maličký štát sľúbené už miliónkrát. Že je úroveň školstva (a tým NAJMÄ budúcnosť slovenských detí) na štyri Mily Jarmily. Ako sa majú tie deti uplatniť na trhu práce, nikoho nezaujíma. Že sú nemocnice v polčase rozpadu, že nám ľudia utekajú do zahraničia a nám to vôbec nevadí. Že je právo na princípe rovný, rovnejší, ožratejší. Že gorily odfukujú pri Martini. Tomanová ide detičky ratovať z teplej stoličky so zlatým vajcom pod sedacím svalom dôchodku do náruče. Za čie peniaze? Alebo toť, minule som sa schuti zasmiala. Jeden výborný, od Ivana. Ten sa od starého chorého dedka na vozíku stále dožaduje verejnej cti (to vážne?). A tak ďalej, a tak ďalej.
Často sa tu koná prieskum, čo ľudia považujú za typicky nemecké. Viete, čo stále vyhráva? Nie pivo ani kari párky. Höflichkeit. Slušnosť. Rozmenené na drobné, slušnosť dodržiavať zákony, slušnosť nekradnúť, slušnosť pomôcť, slušnosť zapojiť sa do procesu v prospech každého človeka, ktorý v tejto krajine žije. Kam sme to dotiahli my? Akú perspektívu má ďalšia generácia? Čo im ponúkneme? Zbaliť sa a utekať kade ľahšie? Mať deti tisíce kilometrov ďaleko, umierať sám a vnúčatá vidieť cez skype? Len či ja nebudem v marci prhliť ako štvorhranka. Hľadala som v tej magickej obálke z východu silného opozičného súpera. Mali toľko časopriestoru. A výsledok? Rozjímam tu nad volebnými lístkami a smejem sa z názvov toho kvanta politických subjektov. Raz darmo, humor máme. Aj by to bolo smiešne, keby to nebolo na zaplakanie.
