Napríklad také školáčky. Sú celkom iné, ako sme boli my. Sú dôkladne namaľované, vždy perfektne doladené a čo som si všimla ako prvé, sú to naozajstné dámy. Ony nechodia do školy s taškami a batohmi, ako si to pamätám ja. Majú drobné kabelky a poniektoré držia v ruke elegantne jeden zošit vo formáte A4. Nám to asi tak nepálilo. My sme museli mať na každý predmet zošit zvlášť a ku všetkému knihu. Ale treba uznať, vyzerajú krásne. Ulice sú plné nádherných mladých žien.
Tak som sa zamyslela, že vlastne ani neviem, v čom sa dnes chodieva na telesnú. To bude zrejme tým, že nemám vlastné decká a tak nemám prehľad. V ranom detstve sme v lete nosievali modré gaťky a keď bolo chladnejšie, mali sme tepláky. Vtedy ale došli do obchodov iba dva, maximálne tri modely súprav, takže sme boli vlastne uniformované a žiadna z nás sa necítila extra výnimočne. A pamätáte sa na „číňany“? To boli zhánky. Raz som dostala doma výprask, lebo som si ich vzala potajomky vonku s kamoškami aj napriek striktnému pokynu, že sú určené výlučne na telesnú. Dnes to musí vyzerať v telocvičniach fantasticky. Súpravy sú od výmyslu sveta a aj obuv je rozdelená podľa druhov športu. Tajne verím, že sa stále beháva s medicinballom nad hlavou a v predpažení, že sa skúša „čertík“ na kladine a vedie sa neustály boj, kto sa na lano vyšplhá ako prvý.
Spomenula som si aj na zažltlé zrolované mapy na zemepis a na to, ako sme s nimi iba ťažko trafili do dverí. A zemepisárka milovala jej originálne vyrobené pexeso: hlavné mesto priradiť ku krajine. Celé noci doma nerobila nič iné, iba vystrihovala nové páry. Do smrti si zapamätám, že Dillí patrí k Indii a Canberra k Austrálii.
Keďže neovládam „skutkový stav“, nemôžem porovnávať, iba konštatovať. Páčila sa mi doba, keď bol v škole rešpekt. A je to jedno, či bola občas trstenica, krik alebo zaucho. Nezanechalo to v nás žiadne stopy na duši a to bola doba oveľa miernejšia ako kedysi. Moja mama je pedagóg a zo zásady mi tvrdila, že za najväčšiu hlúposť na svete považuje vetu, že na niekom učiteľka sedí. Opakovala dookola : „Keď sa naučíš, neexistuje, že dostaneš zlú známku“ Alebo ako ateistka, jej ďalšia obľúbená veta znela : „Máš jedinú svätú povinnosť: Učiť sa!“. Dodnes, keď si na to spomeniem, vracia sa mi úsmev na tvár. Boli to super časy. O niečo sme boli síce ukrátení, ale niečo bolo neopakovateľné. A určite môžem smelo konštatovať, že sa to už nevráti. Aspoň do škôl. Aj trošku škoda, no nie?
