Pripomína mi to situáciu, keď sme zo Slovenska odchádzali. Vo fokuse boli lekári, banda jedna mizerná úplatkárska. A teda aj môj muž, ktorý bol s ďalšími skvelými kolegami v jednom vreci. Z princípu. Často som sa vtedy zamýšľala, prečo sa úplatkársky systém spoločnosťou výdatne vyživuje a prečo všetci mlčia. No...mlčia ako mlčia... Kdekoľvek sa táto téma bez prítomnosti lekárov rozoberala, každý zo zúčastnených veľmi ochotne pridal zážitok s obálkou či s telefonovaním známemu. Kde nič, tu nič a pritom všetci. Lebo bez toho vraj nechajú človeka vlastnému osudu napospas. To myslíme vážne? Existuje iba ten jediný lekár, s ktorým nás spája rozhorčenie? Veď ak by nám v reštaurácii doniesli odporný odpad namiesto jedla, tiež tam viac nevkročíme. Tak prečo sami prispievame polenami do ohňa? Vo vzťahu zdravotníckeho personálu a pacientov sme si rokmi a zlozvykmi vypestovali dokonalý systém reciprocity. Chorej...
O pacientovi je tým pádom zbytočné debatovať. Takmer denná prax a žalostná realita. Chápem sestry, ale nechápem ich rétoriku obhajoby. Je to presne to isté, ako keby sme mali milované dieťa v škole, ktoré je terčom frustrovanej učiteľky kvôli mzde, preťaženiu, byrokracii v školstve, o ničom ministrovi a tak ďalej a tak ďalej. Veď o deti nám predsa ide. Chceme pre nich ľudský prístup a kultivované vzdelanie. Že majú učitelia komické platy a naše školstvo je aké je, je jedna vec. Ale aby na to doplácali naše deti, boli pedagógmi urážané, ponižované, prípadne by namiesto vysvetľovania učiva sedela „odutá“ učiteľka a robila si svoje papiere, zrejme by nám to zdvihlo krvný tlak. Veď je tam predsa preto, aby učila a aby sa na tie deti niečo nalepilo. Aby nám deti končili ročníky múdrejšie a posúvalo ich to dopredu. Presne tak, ako je tam sestra a lekár preto, aby pacientovi pomohli. A čo ďalší? Čo šičky topánok či zamestnanci v obuvníctve? Koho zaujíma, že drú za minimum, niekedy im dokonca zabudia mzdy vyplatiť úplne? My chceme topánky, ktoré sa nám nerozpadnú a tiež zúrime, keď sa vraciame na reklamácie. Alebo robotník v automobilke. Zarobí u nás xkrát menej ako rovnaký pracovník v zahraničí. To neriešime. My sa iba plne spoliehame, že si robí svoju robotu tak ako má a že nám nezlyhá auto naložené našim potomstvom. Majme teda rovnaký meter. V nemocnici ide o holý život, ale vo všetkom inom ide o jeho kvalitu. A bez jej adekvátnej úrovne nefunguje nič tak, ako by malo.
Myslím, že je zbytočné obviňovať skupiny osôb. Vyzerá to na celkovú systematickú chybu. V Nemecku sa mi za takmer tri roky života ani raz nestalo, že by som zažila u sestier či lekárov nepríjemný, odmeraný, nedajbože nadradený prístup. A to som so sebou aj s deťmi niečo po lekároch nabehala. Že je to o mzde? Na ich obranu musím objektívne konštatovať, že sa nadrú ako kone. Ordinačné hodiny ambulancií, počnúc praktickými lekármi a končiac špecialistami, sú neporovnateľne dlhšie ako na Slovensku. Bežná dostupnosť je až do podvečerných, niekoľkokrát v týždni do večerných hodín. Systém financovania je priamo úmerný s počtom vyšetrených pacientov. Každá poistenecká kartička prechádza cez elektronickú čítačku, motivácia pre výkon jasná. Lajdáčina v ošetrení? Určite nie je žiadnym prekvapením, že sú Nemci v lepšej zdravotnej kondícii. Poisťovne nemajú limity a asi to hlavné, dosť pravdepodobne nejestvuje tá magická čierna diera, kde „bubáky“ neustále miznú, či čo... Nestretla som sa osobne a ani som nepočula od nikoho v Nemecku, že by dával lekárovi úplatok. Preto sa domnievam, že sa to buď nedeje, alebo je to v spoločnosti absolútne tabu. A ak už nie ja, tak môj muž o tom svoje vie veľmi dobre. Dodnes si pamätá, ako na neho kolegovia pozerali, keď tému o úplatkoch spomenul presne dvakrát. Prvý a poslednýkrát... Kein Thema Michael! Kto chce nadšandard, hradí si privátne pripoistenie. Žiadne nezdanené obáločky a selekcia pacientov v závislosti od výšky investovanej bokovky. Nemci sú principiálni. Logicky principiálni. Platia si predsa odvody, čo považujú za jasný dôvod, že nebudú lekárovi platiť aj cash. Warum? Veď má predsa svoj plat. A ten je samozrejme adekvátny povolaniu. Nuž, a sme doma... Kruh sa uzatvára.... Diera naďalej pohlcuje obrovské peniaze nás všetkých a my máme o toľko menej na chlieb. Je už folklórom, že na adekvátne ohodnotenie nezostáva. Úplatky sa stali motivačné. Pacient (a spoločnosť) smrteľne chorý.... Pán Boh s nami.
Aby som nezabudla. Dnes je infovek. Hundreme, že všetci visíme na internete, deti na mobiloch, mládež na sociálnych sieťkach, alebo len tak bez zmyslu pri telke. Skúsme tieto kanály využiť racionálne. Napríklad zdieľaním vlastných skúsenosťami. Kričme nahlas, na správnych miestach a hlavne vytrvalo. Za pokus to určite stojí. Lebo uvedomenie si vlastnej ceny je to, čo by mohlo zabrať. Ak pôjde každý proti každému, môže rovno posledný zhasnúť...
