Známy výrok „je lepšie dvakrát vyhorieť ako raz sa sťahovať“ nevznikol náhodou. Priamo súvisí s počtom členov v domácnosti a ich prepojením na akúkoľvek formu štátnej byrokracie.
Mesiace pred dňom D som si zaviedla zošit, do ktorého som zapisovala všetky súvislosti. Len nech na niečo, preboha, nezabudnem. Dôslednosť a prešpikovanosť nemeckého úradníckeho prístupu mi neraz priniesla bezsennú noc. Priznávam, bolo to z veľkej miery jazykovou bariérou, ale predsalen. Tam, kde typický Slovák, (čiže aj ja), mávne rukou v štýle „načo“ alebo „toto nie je dôležité“, Nemec hodí prísny pohľad a pripomenie poriadok v systéme.
Zoznam bol vskutku obsiahly. Celkom slušný začiatok pokračovania Kareniny. Rozdelila som si ho na dve veľké kategórie s dostatočným priestorom na poznámky. „Kde odhlásiť + nutné prílohy“ a „Kde prihlásiť + nutné prílohy“. Trvalý pobyt, pes + daň, dieťa I a dieťa II školy, družiny, všetky krúžky (kontaktné osoby) a športové organizácie, prídavky na deti (príslušný úrad podľa trvalého pobytu), daňové úrady (separátne pre daň z príjmu, z nehnuteľnosti, z auta), elektrina, kúrenie – nájom, internet + pevná linka, odvoz odpadu, vodárne, banky a poistenia… Oblieval ma studený pot.
Vypracovala som si časový plán, stratégiu, postup a kúpila som si niekoľko nových šanónov.
Zlboka som sa nadýchla a šla som na mestský úrad, nech mám aspoň mizernú predstavu, čo ma čaká. Pani na Infopointe bola veľmi milá. Odhlasovať sa nemusíme vôbec, všetko dostanú elektronicky z nového miesta nášho trvalého pobytu. Odhlásenie psa mám vybaviť cez internet a prečo som ho vlastne nepriniesla so sebou, mohol sa aspoň rozlúčiť. Zvyšnú čiastku ročnej dane za psa mi pošlú automaticky na účet. Pýtala sa na dom, vraj ten kraj pozná. A čo deti, ako to zvládajú, či bude školský autobus a že budú mať na dedine skvelé prázdniny. Popriala nám veľa šťastia. Poďakovala som za ochotu a láskavosť. To by sme mali. Skvelý začiatok.
Ako druhú úlohu som si dala novú školu. Osobné stretnutie s jej vedením bolo pre nás ako rodičov bez debaty povinnosť. Obdržali sme podstatné informácie, prihlasovecie dokumenty, mailové adresy na obe triedne učiteľky a telefónne čísla. Vyplnené prílohy máme poslať obyčajnou poštou. Ak budeme niečo potrebovať, nech sa pokojne ozveme. Skúšali sme. Funguje to. Odpovedali, vysvetlili, usmernili. V starej škole stačí ústne oznámiť posledný deň prítomnosti našich detí, byrokraciu vyriešia školy medzi sebou automaticky.
Po informovaní sa o ďalších súvislostiach sme zistili, že sa siahodlhý zoznam skrátil na jediné dve veci, ktoré musíme vybaviť osobne. Prihlásenie sa k novému trvalému bydlisku + psa (jedna kancelária) a prehlásenie áut.
Na obecnom úrade nás privítali a zapísali. Zase sa pýtali, prečo sme nepriniesli psa so sebou, veď aj on je vraj právoplatný člen rodiny. (Určite chceli vidieť, či to nie je nebezpečné bojové plemeno. Začalo mi to pripadať podozrivé, inak si to neviem vysvetliť. Ovčiarsky pes má pásť ovce, prípadne chrápať doma, ale nie loziť po úradoch a nechať sa cudzími slastne škrabkať za uchom.) Dostali sme potvrdenie a veľkú tašku kadejakých drobností. Informácie o obci a okolí, turistické vychytávky, telefónny zoznam regiónu, zoznamy remeselníkov, podnikateľov, obchodov a služieb, nejaké žetóny do nákupných vozíkov, perá, poznámkové bloky, kartičky na skládku odpadu, brožúru o triedení odpadu, kalendár odvozu všetkých štyroch smetných nádob a nejaké sladkosti pre detiská. A skvelú informáciu na záver. Naše prihlásenie sa rozšíri do agendy súvisiacich úradov taktiež automaticky.
Prihlasovanie auta prebehlo rovnako hladko a bleskovo. Evidenčné čísla z predošlej spolkovej krajiny nám nechali, vraj sa menia iba pri kúpe nového auta alebo zmeny majiteľa.
Milión zvyšných povinností sme vybavili mailom a online formulármi. Všetky tieto mailové komunikácie a pdf dokumenty z príloh som si vzorne vytlačila. Keď už som si tie farebné šanóny kúpila, nech nestoja na polici len tak prázdne, akoby nemali čo robiť. Čo by to bolo sťahovanie bez papierovačiek.
