Návraty zo zahraničia na Slovensko sú vnímané ako správny, možno trochu glorifikovaný krok. Iste, rodnej krajine je potrebné pomôcť. Zapojiť sa. Splatiť "dlh". Rozhodnutia sú však vysoko individuálne a ovplyvnené mnohými faktormi. Napríklad deti. Sťahovanie im radikálne zmení život. Bývanie, bez ktorého je existencia rodiny komplikovaná. Rodičia, ktorí vás potrebujú nablízku. Alebo práca, ktorá vás dôstojne uživí.
Bolo by vraj korektné priniesť svoje skúsenosti domov, podeliť sa o ne a nasmerovať okolie k lepším zajtrajškom. Znie to dokonale. Precitnutia však často prinášajú rozčarovania, sklamania a témy pre novinárov. Na konci týchto príbehov vypláva na povrch podstatný fakt. Život v zahraničí nie je zďaleka iba o výške vášho príjmu.
Každý z nás je súčasťou systému. Ten náš dennodenný život buď zjednodušuje, alebo ho komplikuje. Ak sa necítite dobre, idete k lekárovi. Ordinácie sú prístupné každý pracovný deň, spravidla dvakrát do týždňa do 18,00 a jeden deň do 20,00. Priestor je otvorený, v hale ordinácií sa nachádzajú recepcie. V pokoji vojdete a poviete, čo vás trápi. Nejestvuje klopanie na nekonečne zatvorené dvere, lepiacou páskou umiestnené príkazy, že nemáte rušiť, nariadenia o poradovníkoch či iné zákazy ozdobené niekoľkými výkričníkmi. Za vyšetrenie v popoludňajších a večerných hodinách si nepriplácate. Hradíte si zdravotné odvody. Pretože takto tento systém funguje.
Šoférujem z nákupu domov. Videla som ich už včera. Pracovníkov v reflexných vestách s logom mesta na chrbte, ako farebným sprejom označujú nedokonalosti na chodníku a na ceste. Dnes brázdia ulice stavebné stroje a sú v plnej akcii. Popritom premaľujú lavičku, opravia zábradlie a ostrihajú kríky. Po príchode domov nájdete v schránke obálku. Večer si uvaríte čaj s medom a pomaly vyplňujete dvojstranový dotazník. Píše vám mesto. Vie, že ste matka dvoch synov a chcú zistiť, čo vám v našom malom meste chýba. Čo by radi chlapci robili, do ktorých iných miest chodíte a prečo. Čo inde majú a my nie. Priložia vám návratnú obálku a k odpovedi vás motivujú zaradením o ceny. Keď už sedíte nad papiermi, vybavíte si s úradmi všetku odkladanú byrokraciu. Online. Pozriete si akcie knižnice. Raz premietajú film, inokedy príde kúzelník, alebo divadlo. Preukaz vám vystavili na základe potvrdenia o trvalom pobyte. Členské neplatíte. Mestu predsa odvádzate dane. Takto tento systém funguje.
V obchode, ktorý má černochov a černošky na letáku a kde vás obsluhujú usmiati moslimovia, Poliaci, dokonca i Nemci, stretnete rodinných priateľov. Ich deti vám na poslednej návšteve rozbili displej na notebooku. Objímete sa. Opýtajú sa vás, ako sa máte a či vám už ich poisťovna uhradila škodu. Samozrejme. Úplne som na to zabudla. Všetko je v poriadku. Ľudia sa tu často poisťujú. Svoj život, svoje zuby, škody, ktoré môžu spôsobiť ich deti, psy, alebo oni sami. Plnenie prebieha rýchlo a bez prieťahov. Rovnako ako vymáhanie spravodlivosti. Berú ako samozrejmosť. Pretože takto tento systém funguje.
Večer zaspávate s deťmi. Porozprávajú vám všeličo zaujímavé. Aj to, že k nám v sobotu príde Juschin (zo Severnej Kórei). Že si dnes Ali (z Egypta) v družine rozbil koleno a tiekla mu krv. Ale bol statočný, lebo neplakal. Tiane z Filipovej škôlky sa (do ich nemeckej rodiny) narodil braček a jej mamka ho už prišla ukázať. Joachimovi vraj zomrela babka z Wiesbadenu. Nil (z Indie) vie už dávno plávať. Dnes bol na telesnej na konci bazéna prvý. A že Anna - Sofia cestuje na Veľkú noc do Moskvy lietadlom. Narodila sa tam. Všetky deti tu rozprávajú rovnakým jazykom, rovnako sa vzdelávajú, hrajú a navštevujú sa. Nikto nikoho nechce poslať do plynu, nenazýva teroristom ani bastardom. Dôležité je, akí ste. Nie to, odkiaľ ste, či vôbec, a k čomu sa modlíte. Pretože takto to tu funguje.
Slovensko je nepochybne krásna krajina. Život v ňom sledujem z diaľky a tých najslabších aspoň málom rada podporím. Keď prichádzam na dovolenku, vždy si kúpim cez internet nejaké výrobky šikovných slovenských rúk a čakajú ma u mojej mamy. Možno sme sklamali, že nás to späť neťahá. Ale priznám sa, aj mňa niečo sklamalo a je mi z toho smutno. Je mi smutno z výsledkov PISA a z prefackaných učiteľov hodených cez palubu. Je mi smutno z potupenej uplakanej vedy a frustrovaných vedcov. Je mi smutno zo stavu zdravotníctva utopeného v bolesti a prázdnych peňaženkách pacientov. Je mi smutno z vtipov o neexistujúcom metre hlavného mesta a ťažko ranených cestách. Je mi smutno zo zapáchajúceho koberca politickej morálky, pod ktorý bolo zametených už toľko káuz, až je to neuveriteľné.
Vážim si všetkých úžasných ľudí, ktorí zotrvávajú a bojujú na tomto fronte všetkými silami. Lebo všetko, čo robíme kdekoľvek na svete pre dobro, má hlboký zmysel. Ale chápem aj tých, ktorí späť nechcú. Zvykli si, že sa dá žiť inak. Že jestvujú krajiny, kde má morálka stále svoju tvár a neleží zbitá v pivnici. Kde majú dane a odvody zmysel a ich kolobeh je všade vidieť. Kde sú veda a školstvo dobre živené a postavia vaše deti na nohy. Kde vám nemocnice pripomínajú hotely. Kde vám na úrade nepovedia, že sa to nedá, ale "skúsime to nejako vyriešiť." Verte mi. Na dobre sa veľmi rýchlo zvyká.
