Ležiac na zemi v blízkosti strelca, mlčky pevne držiac za ruku vlastné dieťa, do poslednej bunky v tele prežívajúc bolestný, nepopísateľný strach zo smrti. Zájsť si na koncert, dať si skvelú večeru, lahodné víno, skrátiť si cestu metrom a na záver krásneho dňa sa vykúpať v krvi. Nevieme o tom vôbec nič. Čo oči nevidia, to naše svedomie nebolí. Vášnivo debatujeme. O čistkách, o ozbrojení, plyne, o nezvratných chybách, z ktorých sa nikdy nepoučíme. Mnoho mojich priateľov a blízkych letiskom v Turecku prešli. Nie raz. Možno aj váš spolužiak. Váš perfektný sused. Jediná sestra. Alebo mama cestou z dovolenky. Sme dnes všade. Chceme cestovať, vidieť, spoznávať, stretávať sa a žiť.
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden 9 ročný chlapec s ADHD. Nenechajte sa pomýliť. Rozprávka to nie je. Mal veľmi rád počítačové hry, v ktorých sa strieľa. Deti s ADHD si na virtuálny svet vytvárajú návyk rýchlejšie, pretože je postavený na ich vlastných pravidlách. Na rozdiel od reálneho života, kde sa musia prispôsobovať. Otec to jedného dňa nevydržal. Zohnal si nefunkčnú, ale skutočnú zbraň s prázdnym zásobníkom a doniesol ju domov. Keď bola mama v práci, prišiel k synovi a zbraň mu podal s výzvou, aby na neho syn namieril. Syn sa dotkol chladnej zbrane a ... rozplakal sa. Do ruky ju ani nevzal. Výmena emočnej dávky v ich objatí bola príliš silná a príliš účinná. Syn sa k hrám vrátil, v obmedzenom čase a s výraznou zmenou tém.
Prečítať si o teroristických útokoch pár riadkov v novinách je empatiu veľmi málo. Celkom iný vplyv majú videá, ktoré je možné na internete ľahko vyhľadať. Sú to videá svedkov, ľudí, ktorí s dávkou veľkého šťastia útoky prežili. Videný strach i vypočutý reálny zvuk zbraní vyvolá výraznejšiu emóciu a zanecháva omnoho hlbšie stopy.
Zabrániť teroristickým útokom je veľmi ťažké, často nemožné. Žijem vo Frankfurte štyri roky. O pár dní pôjdem cez letisko. Keď som sa sem prisťahovala, nenapadlo by mi, že sa budem, tak trochu báť. Mám dve malé deti. Nechcem nič, iba obyčajný život v pokoji a bez strachu. Nikdy by som si nemyslela, že budem na letisku ľudí sledovať a rozmýšľať, či chce každý to, čo ja...
Rozprávať o koncentračných táboroch, nenávisti voči ľuďom na základe vlastných preferencií, vystrieľaní a radikálnych riešeniach, je smutný začiatok ešte smutnejšieho konca. Trestuhodne zabúdame. Zabúdame, že počas akýchkoľvek vojen vonku nevidieť ľudí so psami s farebnými obojkami, ale vojakov s nabitými zbraňami. Že sa na ulici nezohýname k zaviazaniu šnúrok na topánke, ale prekračujeme mŕtvych. Že priateľ priateľa ponúkne do strely kvôli vlastnému prežitiu. Že namiesto behu na hrádzi sedia ľudia schúlení a zamknutí v strachu doma a nevedia, čo bude zajtra. Že je zrada nad princípy a smrť pod kožou. Život v mieri berieme ako absolútnu samozrejmosť a niečo, čo nám nikto nemôže vziať. Vraha svojej slobody však nehľadajme v Turecku na letisku, v Paríži v centre či v Bruseli. Nosíme ho vo svojich hlavách.
