(Dôstojnosť rodiča klesá v priamej úmere s rastom aktivity detí v čase nudy.) Týchto situácií zažívam nespočetne veľa, keďže ich nosím všade so sebou. Naša obľúbená hra je "čo sa nedá kúpiť". A keďže je Advent, "masírovanie" detského vedomia o skutočných hodnotách padne vhod ako dobré červené z dekantéra pri večeri s priateľmi. Tak pome na to. Čo sa nedá kúpiť?
Filip strieľal ešte vedľa. Má štyri roky. V obchode ešte nevidel všetko to, čo vníma okolo seba. Veľký strom, trávu, balkón, chodník, cestu či pouličné lampy. Aj keď debatujeme skutočne o všetkom, na komunálnu finančnú politiku má ešte čas. Miško je už evidentne v obraze a zdá sa, že to došlo aj drobcovi. Úsmev, srandu, brata, zdravie, dobrú náladu, kamaráta, Filip dodal mamu, tatíka, slnko (waw, dobréé), hviezdy, mesiac, pekné počasie.
"Ja viem! Elektrina sa nedá kúpiť!" vykríkol Miško.
"Dá sa. Existujú firmy, ktoré elektrinu predávajú. Elektrinu síce nevidíš, no musíš si ju od tých firiem kúpiť. Sami si ju vyrobiť nevieme, preto si ju kupujeme. Treba ňou ale šetriť, lebo je veľmi drahá."
"Áno viem, už si to hovorila. Minule, keď som sa pýtal na tie sklá na streche. Solárne panely. Nechápem, prečo to nemáme aj my. A inak, myslel som tú elektrinu, keď sú blesky. Nie takú, čo sa za ňu platí."
Kráčame svorne ďalej. Dnes je neprimerane teplo. 12 stupňov. Na prvý december naozaj veľa. Filip takmer šliapol do psieho exkrementu v strede chodníka. Po sekunde zamračeného výrazu s nadšením skríkne: "Mamka, ani hovienka sa nedajú kúpiť!"
"Dajú." "Čožeee?"
"Napríklad kravské lajná. Tie sa spracujú a predávajú ako hnojivo. Aj naša babka to tak robieva a veľmi veľa ľudí, čo majú záhradky. Kúpia na jeseň tie kravské lajná, prikryjú ňou zem pred zimou a na ďalší rok bude pôda plná živín a pripravená na novú úrodu."
"Fuuuj, a to som jedol všetko z babkinej záhradky."
"To nič. To je úplne v poriadku. Robí sa to tak stále a zdraviu to neškodí, ver mi. Skôr naopak."
"Bleee. Ale babku nemôžeme kúpiť za peniaze. Ani to, aby dedko ešte žil, keď nám už teraz zomrel." V tej sekunde sa mi urobila v hrdle "guča"...
Vchádzame do škôlky. Lúčim sa s Filipom a keď odchádzam, kričí na mňa cez triedu. "Ani zuby sa nedajú kúpiť! Vlastne dajú, také umelé, čo sme mali na Halloween. Ale také by som nechcel navždy." Rozosmiala som sa. Učiteľka bola zvedavá. Čo kričal po slovensky a prečo som sa smiala. Vysvetlila som jej to. Obrátila sa smerom do triedy a vraví deťom: "Gute Idee. Ideme hrať ďalej s Filipom. Tschüüüüss, Frau Herich."
Deti veria, že darčeky nosí dedo Mráz. Veria, že Malý princ naozaj existuje a že v tej krabici mal presne takú ovečku, o akej sníval. Sú presvedčení o tom, že sa rodičia ničoho neboja a vyriešia všetky problémy sveta. Myslia si, že je sila peňazí veľmi obmedzená. Netušia, že ľudia dokážu aj na zdraví odporne parazitovať na úkor kvalitnejšej starostlivosti, pomôcok a lepších liekoch. Že rodiny s ťažko chorými deťmi či rodičmi okúsia reálne dno, lebo pre štát sú zrejme vtipom. Že umierajú nevinní kvôli tučným finančným ziskom za zbrane. Že dobré vzdelanie stojí pekný balík. A že sa vlastne všetko vidí cez čísla. Šťastné to bytosti. Moje dve malé čisté duše. Som poctená. Byť jednou nohou v ich svete je ďalšia z tých mála vecí, ktoré sa kúpiť nedajú. To sa dá iba prežiť. Vlastne, asi by som v januári nemala odkladať výzdobu späť do pedantne označených krabíc. Mám Vianoce po celý rok.
