Hostí som ubytovala v nemenovanom hoteli v tesnej blízkosti zastávky električky číslo 4 (a myslím aj číslo 7) na najväčšom košickom námestí oproti lekárni. Hotel má vo svojich priestoroch Slovenskú reštauráciu, čo mi pripadalo unikátne. Aby som to nekomplikovala (vonku bola statočná zima), mali sme v pláne kráčať v zime po uliciach čo najmenej.
A toto si nevymýšľam:
Slovenské pivo nemali vôbec a ako minerálka sa ponúkala „Matonka“ z krajiny našich bratov. Chlapci sa celkom na tejto ponuke pobavili a práve to je ten okamih, kedy sa na Slovákov hnevám. V počte minerálnych vôd (všetky druhy prameniace na Slovensku) sme na celom svete tretí v počte prameňov na oblasť štátu. Je ich vyše 1500!!! Fascinujúce! A neviem ako Vám, ale mne takmer všade ponúkajú spomínanú vodu, alebo produkty amerického koncernu C-C, kde patrí aj istá voda propagovaná „kvázi“ Jánošíkom. Krásny slovenský názov jej dali, to je pravda, lenže o tej „slovačine“ v nej by sa dalo polemizovať...
V kontexte témy, niekoľko rokov dozadu som zobrala kolegu z UK na výlet do Tatier. To, ako prežíval prekvapenie z reliéfu krajiny, okolia a rozmanitosti prírody, ma vzalo. Bola akurát jar, takže vnímal príjemné teplo nížiny v kontraste s plesami v Tatrách a bielymi vrcholcami, všade tá intenzívna zeleň a na ceste okolo Spiša som musela xkrát zastaviť. Na záver jeho návštevy som mu nakúpila plnofarebné veľké knihy o Slovensku, nejakú bábiku v kroji a sadu klasických ľudových „frťanov“ – tých s dlhým hrdlom. Nemusím asi zdôrazňovať, že ho oslovil aj slovenský alkohol. No čo, aj to k tomu patrí. To je iba vzorka z milión prípadov, keď si uvedomím, že v tom vôbec „nevieme plávať“. My skrátka vôbec nevieme, čo znamená patriotizmus. Čo je to byť hrdý na našu krv, kultúru a hrdo zdvihnúť hlavu, že sme tá Slovač. Raz darmo, všetko začína a končí službami. Potenciál krajiny je obrovský a leží boľavo úhorom.
Veď všetko je to ako so ženami. Je krásna tá, ktorá je výnimočná. Je jedno čím, proste je iná. Jedinečná. A to sme každá z nás. Presne rovnako to platí aj s krajinami a zvykmi. Nemusíme mať predsa pizzériu na každom rohu, „tlačiť“ do seba hamburgery a morské príšerky. Ja viem, aj ja si občas dám. Ale niečo v nás, vo vnútri, by malo byť hrdé na svoje korene. Myslím si, že s úsmevom na tvári budú naše perlivé a priezračné minerálky MINIMÁLNE tak lahodné a osviežujúce, ako tie z dovozu a že jesť skvelé halušky na salaši kdesi v kopcoch s výhľadom na naše maličké, ale nenapodobniteľné Slovensko, predsa patrí k tým najúžasnejším veciam na svete!
Budem nám všetkým držať palce, aby sme to pochopili. A budem tajne dúfať, že vychovám svoje decká k rovnakému postoju.
