Myslím, že nedokážem spočítať, koľkokrát boli ľudia upozorňovaní na malé písmenká v zmluvách a dôkladné preštudovanie podmienok. Možno máme málo televízií, že sa to ešte nezafixovalo, alebo by to mohli dávať aj v rádiách napríklad namiesto vynoveného elektronického gongu. Nechcem, aby to vyznelo ironicky, ale nakoniec mi je tých ľudí naozaj ľúto. Nie každý vládze utekať tempom tejto doby a vnímať zmeny pravidiel „šup – šup“ biznisu. Neprechovávam k úverom hlboký cit. Zle sa mi spáva.
Ale bývanie som si aj tak vyriešila hypotékou. Tak či onak, mohla som sa od rozmýšľania rozliať na kolomaž, inú cestu som nenašla. Rodinu predsa budem chcieť v reprodukčnom veku, nie ako dar pri odchode do dôchodku. Asi pred dvoma týždňami sa mi vrátil jeden kamarát z Británie, kde strávil tri roky. Mal tam fajn džob, žiadne riady a deti, solídna práca. Teraz uvažuje nad kúpou bytu, jasné, že za keš a trošku sa mu zohol názor, nejako tým pobytom tam, či tým návratom späť?.... Úver by vraj v živote nezobral. Ani keby ho vraj tĺkli palicami. Podľa neho je to voči rodine nezodpovedné a každý by sa mal nad tým zamyslieť. Ejha, bisťu, tak som si povedala, ako rýchlo zabudol, ako sa tu my, Slovač, máme.
Ja chápem tých, ktorí odchádzajú za zárobkom. Chápem aj to, že sa vonku naučia jazyk, majú skúsenosti, ktoré im nik nevezme a prečo aj nevyužiť zrušenie nekonečných radov pri bojazlivom prosení o víza (bože, pamätám si, že som si vzala malú rybársku stoličku. Čakala som cca 6 hodín). Kto sa na to cíti, nech skúsi, učí sa, študuje, nech rozprestrie krídla a letí. A čo už s nami, ktorí chceme zostať doma. Snáď nezostaneme časom odsúdeniahodní. Safra, keď človek chce, musí to nejako ísť! No nie? Hádam nebudem ja, personalista, utekať s mojou polovičkou, lekárom, do sveta. Veď aj na Slovensku potrebujeme ľudí. A ako!
