Miško má štyri a Filip dva roky. Prudko formovateľný vek. Rovnaký meter, napriek tomu výrazne odlišná štartovacia čiara. Miško mal prvé dva roky všetko pre seba. Nepočítam obdobie, kým sa Filip prevaľoval na hracej deke a stačila mu na hranie jedna hrkálka, cumeľ alebo čokoľvek, čo ležalo v jeho blízkosti. Nepredstavoval pre Miška žiadnu hrozbu a v domácnosti panoval mier a všeobecná spokojnosť. Ale nič netrvá večne a čas hral v tomto smere v Miškov neprospech. Filip rástol ako z vody a čoskoro začali z izby vychádzať jeho prvé zúfalé výkriky, keďže schopnosť povedať staršiemu bratovi, čo si o ňom myslí, nebola k dispozícii. Šlo o banality a prežili sme bez ujmy. Sranda začala naberať na intenzite po presťahovaní sa do Nemecka. Po zrelej úvahe sme sa jednoznačne doma zhodli, že ich dáme do izby spolu. Celkom to medzi nimi klapalo a tak sme do toho šli s odhodlaním. Televízor a iné médiá sa stali pre mňa úplne nepodstatné. Sedela som s uchom nalepeným na detskej vysielačke a slzy mi tiekli od smiechu.
Miško učil Filipa rozprávať. A Filip ho totálne „žral". Mama, tatík, kaka, pipi, daj, zopakuj, povedz...šlo to rýchlo. Miško sa zhostil úlohy zabávača a Filip bol zase veľmi vďačný a intenzívne spolupracujúci divák. Pravda je, že kým zaspali a nastalo ticho, prešiel podstatne dlhší čas, ale vôbec mi to nevadilo. Tešila som. Paráda. Vyriešené. Funguje to perfektne.
Ale, skúsenosť vraví, aby človek nechválil deň pred večerom. Prešiel rok. Filip sa rozkecal a to poriadne. A nielen to. Strknutie či malý úder vráti zákerne a s úrokmi. Kradne hračky z ruky a bojuje ako Vespula Germanica. Útočí a využíva moment prekvapenia. Okrem toho si vypracoval strategický slovník, ktorý dokáže Miška rozhodiť z harmónie a kým sa mi príde Miško posťažovať, Filip si uchmatne to, čo mal v úmysle... Stále mi pripadá taký malý drobec. V podstate ho „ledva vidno od zeme" a človek by ho neustále mojkal, stískal a bozkával ako novorodenca. Ale pozor. Je to iba vonkajší obraz na „zmiatnutie nepriateľa". Keďže sa moje rodičovské vstupy opakovali stále častejšie, rozhodla som sa mať to dôslednejšie „v merku". Sledovala som ich pár dní tajne a to, čo som videla, ma fascinovalo. Filip bol iniciátorom konfliktov a potom nevinne pricupkal s tými malými nôžkami, čo mi vojdu do dlane a čosi sa mi snažil vysvetliť. Ukazoval na Miška, opakoval slovko bum, tak, aua, bolí, on, ústa efektne poskladal do pozície obráteného U a dokonale kamufloval plač. No kto by odolal...Chyba. Detektívne postupy sa ukázali ako vysoko efektívne a skončila éra Filipových triumfov. Nastalo nové obdobie. „Nadávky" ty kakanica, hlupák a Ďuro Truľo po prvotnom zhrození vnímam realisticky a snažím sa to „ukočírovať". A medzi moje obľúbené momenty patrí situácia, keď im rozdelím lentilky presne na polovicu a sadnú si k nim k stolu. Pár sekúnd je ticho a Miško po krátkej chvíľke dobehne a fňuká, že je Filip sebec, lebo sa nechce podeliť. Krásna pravda odhalí, že Miško tie svoje už dávno zjedol a Filip mu zo svojich, (ktoré si pomaly vychutnáva), nechce dať ani jednu...
S deťmi nie je nuda. Ale to sa už vlastne opakujem...
