Pracujem v rodinnom hoteli s 33 izbami. Vedie ho majiteľ sám. Externe si zamestnáva dve upratovačky a platí si daňového poradcu. Inak je samostatná jednotka. Tak ma zasväcuje a ja sa učím. Viesť hotel je krásna práca. Jasné, že je to drina. Ale drina je úplne všetko, čo človek robí poctivo a s pocitom, že mu na výsledku záleží. Certifikát z angličtiny bol skvelý nápad. Zase si uvedomujem, ako je fajn byť v nej orientovaný. V "starobe" (rozumej neskôr v živote po ukončení štúdia) to z neho urobí dôstojnejšieho kolegu. Či študenta. Kdekoľvek. A doslova.
Ráno som stretla manželský pár. Ich chôdza bola už pomalá, podopierali sa navzájom a milo sa oslovovali. Odhadovala som osemdesiatku. Ona napriek veku dokonalý účes, náušnice biele perličky, oblečená športová elegancia. Pán bol vysoký, noblesný, v obleku, pod sakom svietila snehobiela košeľa a držal manželku za ruku. Rozprávali po anglicky s výrazne americkým prízvukom. Vedela som, ako sa volajú. Robila som im objednávku. Videli sme sa však prvýkrát. Prihovorila som sa im a oslovila ich priezviskom. Usmiali sa a konverzáciu ochotne rozvinuli. Opýtali sa ma, či si s nimi nedám kávu, že im taxík príde aj tak až za pol hodinu. V rodinnom hoteli sa to niekedy dá. Sedieť s ľudmi, ak je priestor a dať im aj tým najavo, že budeme radi, ak sa vrátia. Nos nám šteklila vôňa horúcej kávy a kútiky pier zotrvávali v prirodzenom úsmeve. Bolo to veľmi fajn. Rozprávala hlavne ona (ako to v manželských pároch spravidla býva).
Prileteli z Texasu. Po dni pauzy pokračujú do Benátok. V Amerike prežila krásny život. Precestovala ju celú, vychovala dve deti a niekoľko ďalších má v podobe študentov, ktorých s manželom veľmi radi prijímali do svojej rodiny v rámci študentských výmenných programov. Vznikali priateľstvá na celý život, zoznámili sa s mnoho skvelými rodičmi týchto detí z celého sveta. Teda, aby mi to bolo úplne jasné. Ona je Nemka. Z Nemecka odišla do Ameriky, keď mala 19. Bolo to vraj už toľko rokov naspäť, že by to bolo v Biblii označené "pred Kristom". Usadila sa s priateľom v Kalifornii. Tam sa hneď vydala, do roka sa jej narodil prvý syn, o ďalší rok druhý. Pamätá si začiatky ako včera. Po anglicky nevedela. Bojovala na fronte s deťmi, sama so sebou, až sa postupne stala súčasťou amerického života. Bola šťastná niekoľko desiatok rokov. Pred piatimi ovdovela. "On", (ukázala na manžela a žmurkla na neho), "je môj druhý manžel. Bol tiež vdovec." Presťahovala sa kvôli nemu do Texasu. Aj tam je spokojná. Začali sa spolu smiať na jej spomienkach. Zrejme to už rozoberali nespočetnekrát. Pôsobili tak príjemne, až som mala na chvíľku pocit, že ich poznám už dlho. Opýtala som sa jej, odkiaľ z Nemecka pochádza. Potmehútsky sa zachichotala a zhlboka sa nadýchla.
"No, viete. Ja vlastne nie som pôvodom Nemka. Narodila som sa v takom malom meste. V Handlovej. To je na Slovensku. Je to krajina na východe a oni tam majú okresy. No a Handlová je okres Prievidza. Ale to Vy nemôžete poznať..."
Keď som ich bola odprevadiť k taxíku, on potriasol moju ruku jeho oboma naraz. Tá moja bola v jeho chlapských dlaniach úplne stratená. Stisk mal teda stále statočný. Ona ma objala pevne ako mama, keď mám nasadnúť do auta po dovolenke na Slovensku a vyslovila sústredene a pomaly, s výrazným, ale krásne cudzím prízvukom: "Ďjakujem. Dovidenja".