Mučivé zvieranie v hrudi trvajúce do smrti matky, ktorá svoje vlastné dieťa prežije. Je úplne jedno, ako k takejto tragédii dôjde. Či kvôli chorobe, pri autonehode, úrazom, nešťastnou zhodou okolností...na tom vôbec nezáleží. Nedá sa s tým vyrovnať. Nikdy. No čo by sme si napriek tomu nekopli, však áno. Niečo vám poviem. Mám dve deti. Dvoch synov. Jeden má 4, druhý 5 rokov. Dve malé, občas ťažko predvídateľné zvedavé tornáda. A predstavte si tú moju opovážlivosť. Chodím s nimi všade. Na drzovku. Normálne si dovolím konštatovať, že doslova brávam sviečky do prievanu. Verte mi, či nie, nepočítam s tým, že sa na nich niečo v obchode zrúti, že ich zrazí na prvej križovatke auto alebo sa utopia v bazéne pre plavcov.
Funguje to jednoducho. Ak nie je jasne dané, že niekde deti nesmú, sú pri mne. Deti sú našou súčasťou. Vstupujú do nášho života na základe nášho vlastného rozhodnutia a my ich učíme, aký je reálny svet. Krok po kroku, deň po dni, často so zaťatýtmi zubami a napnutými nervami, ale predsa. Vedieme ich k samostatnosti, vysvetľujeme pravidlá a princípy. Niektorým rodičom to ide ľahšie, niektorí sa natrápia viac. Niektoré deti sú kľudné, niektoré dravšie. Niektoré deti sú dievčatá, niektoré chlapci. Rozličný temperament, miera zvedavosti, variabilná dávka odvahy. Niečo však funguje celkom všeobecne. Deti sledujú dospelých. Kopírujú ich správanie a chcú sa im podobať. Prax je jednoznačne najlepšia škola. Dieťa sa nenaučí chodiť tým, že bude sledovať inštruktážne video o technike krokov. Ani sa nenaučí správať sa v obchodoch, spoločnosti či v škôlke tým, že mu o tom budeme vykladať romány pred spaním.
Odsúdiť matku za to, že vzala dieťa do obchodu so sebou, je pre mňa nepochopiteľné. Konštatovať jej simplexnosť, že je to určite matka, ktorá nedávala pozor na svoje dieťa a obzerala si veci v akcii, je neľudské. Nikto z diskutujúcich tam osobne nebol. A ak si niekto myslí, že sú deti plne kontrolovateľné cez appku v mobile, je vedľa ako jedľa. Pripúšťam, že rodičia nie sú dokonalí. Ani ja taká zďaleka nie som. Napriek všetkej mojej snahe sa mi normálne stáva, že urobia to, čo chcú namiesto toho, čo im poviem. Neviem presne, koľkokrát som opakovala, že pred prechodom cez cestu sa musia pozrieť na obe strany, kým sa to naučili. (Aj dodnes to musím celkom často pripomínať). Alebo koľkokrát som vysvetľovala, prečo je jazda na bicykli bez prilby nebezpečná a prečo chlieb v predajni dám radšej krájať sama. Sú ako iné deti. Chcú skúšať, skúmať, zistiť, otestovať. Nie som chameleón a neviem sa pozerať za nimi oboma dvoma rozličnými smermi. No nie sú psy. Nemám ich priviazané na obojku.
Občas sa nedá vyhnúť správam o tragédiách, keď zomrú deti. U babky, na výletoch, v jazerách, na prázdninách, pri ťažkých nehodách, ak spadne starý strom či hranoly. Život nie je vždy fér. Môžeme sa poučiť, môžeme si dávať lepší pozor a dúfať, že sa nám táto facka osudu vyhne. Len preboha, nesypme soľ do rán. Do rán, pri bolesti ktorých sa sotva nájde dôvod a sila žiť ďalej. Je to úplne zbytočné...a tak trochu (dosť) prízemné....
