Rozprúdila sa debatka. Delili sme sa názorovo na viac skupín. Nebudem si vymýšľať, najviac sme sa zhodli na tom, že je to nespravodlivé. Pri predstave každodenného vstávania do práce, snahy obetovať sa pre lepšie zajtrajšky, psychickej námahy a všetkému, čo k svedomito odrobenej práci patrí, je darovaný milión tak trošku nefér predstava. A okrem toho, odvody pracujúcich pre nepracujúcich, sociálna pomoc, nie zriedka byty zadarmo pridelené mestami a obcami, neustále výhody a tak ďalej. A čo raz s nami pracujúcimi, keď nebudeme mať na splátku hypotéky?
Ďalší opisovali svoju predstavu nekonečných osláv milionárky. Našli sa aj takí, ktorí vyjadrili empatickú dávku ľútosti zo sťaženej sociálnej situácie v komunite. Niektorí spomínali potenciálne problémy z dôvodu odňatia sociálnych dávok, niekoho napadli aj koplikácie v rodine, obzvlášť, keď je tak rozvetvená.
Priznám sa, taký "melónik" by som neodmietla ani ja. A prvé, čo ma napadlo, nebola kúpa väčšieho bytu, ale mesiac dovolenky a cestovania, kde to len čas dovolí. Byt sa predsa bude musieť kúpiť v každom prípade, ale cestovanie je čerešnička na torte. Jeden z mojich malých sníčkov je dať si pohár kvalitného bieleho vínka na barovej stoličke, ktorá je ponorená pod hladinou bazéna. Určite viete, aký bar myslím. Bazénový bar. Pri blankytne modrej oblohe a s úsmevom na tvári takmer okolo celej hlavy.
Tak či onak, všetky pripomienky každopádne pobavili. Napadlo ma, že je to vlastne čistá závisť. Nikto z nás si žreby nekupuje, pretože to považujeme za stratené investície. Pri nedávnom ošiali z istej slušne vysokej výhry sme sa smiali, že je podaných toľko tiketov, že je väčšia šanca na výhru vtedy, ak nič nepodáš.
Pretože je nad slnko jasné, že je vyhrať možné iba vtedy, ak hráme.
A okem iného...spomenula som si na včerajšok. Priateľ spomínal, že na oddelenie prijali pacienta o dva roky mladšieho ako sme my, umierajúceho na rakovinu. A že je to zakaždým neuveriteľne ťažké, vnímať tú bolesť a smútok z takejto blízkosti.
Dnes cestou domov kúpim dobré vínko, uvarím niečo ľahké a ten bazén si domyslím. Aj tak mám niekedy príliš bujnú fantáziu. A vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, som šťastný človek.
Veď všetko je iba uhol pohľadu.
