Úroveň vzdelávania sa vo veľkom hodnotí z rôznych uhlov pohľadu. Ak zhrniem postrehy mamy, dvoch priateliek, ktoré vyučujú na strednej odbornej škole, plus kolegov - rodičov, som celkom plná očakávania, aké to bude, ak raz budem mať deti ja a tie budú drieť lavice.
Netvrdím, že je tento systém určite horší ako ten náš kedysi. Výsledky uvidíme o pár rokov, keď sa tieto "nové" deti dostanú do praxe a budú viesť svoje životy a vychovávať svoje potomostvo. Ale sú tam markantné rozdiely:
Kedysi (moja a staršia generácia)
Doma neplatila veta, že na mne učiteľ(ka) sedí. Ak sa látku naučím dôsledne,neexistuje, že dostanem zlú známku (čo je zlá a čo dobrá známka je na subjektívnom hodnotení rodiča. Šlo o princíp, že je to moja chybanedôslednej prípravy).
Niektorí pedagógovia boli riadne rakety. Sem tam leteli aj statočné "pozauchá", aj mne sa ušlo, hoci som bla drobná sopľa a na telesnej som stála pri nástupe na konci radu, lebo som bola krpec.
Rešpekt pred učiteľom sa rovnal rešpektu pred rodičom. Ak som z niečoho dosahovala zlý prospech, nikdy som nepočula z ust otca obvinenie učiteľa. Chyba bola v "mojom prijímači". Nebolo to vysvetľované na základe kriku či bitky, ale výzvy na nové pokusy . Trpezlivosť vraj ruže prináša (čo ma ako žiaka privádzalo do zúfalstva).
Pamätám si na istú formu motivácie za mladi. Raz na našom paneláku v horúcom lete robili novú strechu. Vonku bolo 36 stupňov v tieni a chlapi v montérkach liali smolu a ukladali plechy. Muselo to byť neznesiteľné. Keď sa mama vrátila z obchodu, vytiahla ma von a povedala: "Pozri, ako sa trápia.
Ak sa budeš málo učiť, budeš sa aj ty takto trápiť. Pamätaj, Učíš sa pre seba. Čím viac budeš mať v hlave, tým máš väčšiu šancu, že budeš pracovať kancelárii v peknom prostredí a v lete si zapneš klímu."
Jedinú vec, ktorú mama kontrolovala, bolo povinné čítanie. Všetky knihy tejto školskej povinnosti som musela bezpodmienečne mať. Šanca, že ju oblafnem pajcnutým obsahom sa rovnala nule. Mama so mnou na tému knihy rozprávala.
Možno to všetko pôsobí ako sekírovanie, dnes pociťujem spleť týchto faktorov ako za najlepšiu školu do života. Bez disciplíny to jednoducho nejde. Učitelia, ktorí boli najprísnejší a nekompromisní, mi najviac do hlavy "nahustili". Bez ohľadu na stupeň školy.
Postrehy z dnešnej doby sa točia okolo jemnosti, niekedy až nedotknuteľnosti detí. Sťažnosti na učiteľov rastú. Hlavne z udajnych dôvodov nespravodlivého prístupu k žiakovi zo strany učiteľa. Problémy detí sa mnohokrát riešia formou menšieho odporu - sťažnosťou rodiča. Stáva sa vzácnosťou, že sa rodič konštruktívne porozpráva o dôvodoch, prečo zaujal učiteľ práve také stanovisko, aké navrhuje riešenie a či nevie poradiť. Učiteľ sa vníma ako ten zlý a stáva sa oproti koalícii rodič - dieťa komickou opozíciou.
Priateľky učiteľky sa ponosovali aj na formu vyjadrovania sa detí. Do popredia v rámci preskúšavania (platí to najmä na VŠ) sa dostávajú testy, v komunikácii vládne internet. Žiaci končia školy a stáva sa, že sa objavujú problémy s plynulým verbálnym prejavom. Čo je pri prijímacích pohovoroch zvlášť kľúčový prvok a nie raz aj dôvod neúspechu.
Deti vraj málo čítajú. Predstavivosť sa premieta do virtuálneho sveta počítačových hier, ruka v ruke ide kvalita pravopisu. Je dokázané, že čítajúce deti zvládajú pravopis omnoho lepšie, aj keď ten ktorý gramatický jav mnohokrát nevedia správne odôvodniť. Tento efekt funguje na princípe: jednoducho mi tam iné i/y nesedí. A je to vďaka fixácii prečítaných slov v pamäti.
Neposledná vec je forma prijímania žiakov na školy. Platí dotácia na hlavu a tu to začína byť zaujímavé. Keď šiel môj brat na odbornú priemyslovku, napriek "čistému vysvedčku" musel absolvovať prijímacie skúšky z matematiky a jazyka. Dnes je z neho inžinier v rovnakom odbore a v práci sa mu darí.
A dnes na túto školu prijímajú všetkých žiakov bez prijímačok. Aj tých, ktorí majú na vysvedčení dostatočné...
"Nové" deti mnoho cestujú do zahraničia. To, že chodia k moru, je super. Verím, že aj moje deti nastúpia tento morský trend. Pravda má ale aj druhú stranu. Minule som cestovala vo vlaku z BA do KE a vo vozni sedela trieda mladých športovcov. Keď sme prechádzali okolo Liptovskej Mary, chlapci obdivovali z okien Domašu... A pritom sme tak malá krajinka, taký fliačik na mape.
Naozaj nechcem tvrdiť, že niečo nie je v poriadku. Možno to bude mať omnoho lepší efekt, ako to vyzerá. Stále mám ale akýsi pocit, že sa tam niečo vytráca... Ani to vlastne neviem konkrétne pomenovať, ale zďaleka to nie také, ako kedysi. Náš minister školstva v rozhovore uviedol: Kvalita nášho školstva prudko klesá. Nech v tom každý vidí svoje dôvody, ja s tým však absolútne súhlasím...
