Medzitým sa udiali kadejaké srandy a môj golf sa vrátil presne tam, odkiaľ prišiel. Poškrabaný, ale je doma. V Nemecku. Milujem ho. Nezradil. Vozí mňa a moje deti a naša láska je jednoznačne vzájomná. Pred domom mám súkromné parkovacie miesto. Zakaždým pri vystupovaní som si brala odnímateľné rádio do kabelky. Zvyk. Sused z vedľajšieho bytu si to pár dní všímal a keď už nevydržal, oslovil ma.
- Čo to robíš s tým rádiom? - No beriem ho so sebou, aby mi ho neukradli.
Usmial sa a povedal, že to nemusím. Že je to komisch. Naozaj. Potľapkal ma po pleci a šiel svojou cestou.
Dobrý priateľ zo Švédska spomínal celkom nedávnu story, ako mu na Slovensku z auta ukradli foťák s príslušenstvom. Zastavil pri kalvárii v Bojniciach, foťák s objektívmi si vsunul hlboko pod predné sedadlo a odbehol vyvenčiť psa. Bol preč približne 15 minút. Na jeho úplne zbytočné rozhorčenie našiel síce rozbité okno, ale samozrejme nenašiel fotoaparát. Na polícii mu povedali, že je to jeho chyba, a že sa nenechávajú veci v aute v čase sezóny zlodejov. Krásny výraz. Dodnes si ho pamätá. Ešte ho totiž nepočul...
Dnešná príhoda však predčila všetky moje očakávania. Na Slovensko a späť cestujem autovlakom. Spravidla nočným. Auto sa naloží na vagón a vy si môžete cestu do Prahy luxusne preležať, dokonca aj prespať na zaplatenom lôžku. Zhodou náhod cestoval švagor presne tou istou linkou, ale opačným smerom. A tak sa naše vlaky v tichosti v noci minuli kdesi v strede cesty. On smer Praha – Poprad, ja naopak. Ráno v Poprade švagor vystupuje a „to je k neuvěření“. Niekoľko áut vykradnutých. Aj to jeho. To triviálne znamená, že niekto, kým vlak stál na niektorej z tých pár staníc a tých pár minút, bol prefíkaný ako svorka líšok a nezaváhal. Rozbité okná, zmiznuté veci z auta. Normálne. Na vagóne.
Hneď som si vybavila repertoár zahraničných ešpézetiek na autách na tejto trase. Tí musia mať z nášho turizmu pri takýchto momentoch radosť... Welcome to Slovakia. :-/
