Zaslúžená pýcha na staré kolená

Deti sú tá nájväčšia životná výzva a neexistuje hrejivejší pocit, ako držať to malé telíčko v náručí tesne po narodení. Dovolím si pridať drzé bla bla bla. Má to ale obrovský háčik, ba priam hák. Kým uvidíte výsledok svojho snaženia, prejdu dlhé roky. Dnes som sa prvýkrát na chvíľku nahnevala viac ako zvyčajne a zakročila som podľa učebníc, úplne nekompromisne. Veď predsalen, nervy nie sú žuvačka a nedajú sa naťahovať donekonečna. Človeka to potom vzápätí zamrzí a mala som chuť zatvoriť sa do kúpeľne a revať. Vydržala som však s vážnym výrazom bez komplikácií. Po plači vo svojej izbe na svojej posteli prišiel môj štvorročný synátor za mnou a cez fňukanie povedal: „Mamka, nehnevaj sa na mňa. Ja už to nikdy neurobím. Si moja kamarátka?" A sakra...slzy na kraji som mala druhý krát. Tak ako to vlastne je? Teoreticky byť prísny, ale láskavý, je v praxi neuveriteľne tvrdý oriešok...a nič na svete nie je tak odzbrojujúce ako detské slzičky. Moja úžasná mama mi často hovorieva, aby som sa riadila svojim srdcom. Znie to ideálne. Lenže žiadne dieťa nie je rovnaké, žiadna mama nie je tá istá a aj situácii na riešenie je cez deň milión.

A tak s veľkou úctou vzdávam hold všetkým, ktorí s pýchou pozerajú na svoje veľké, často už dospelé deti, pretože to bez preháňania považujem za najväčší životný úspech. Srdečne Vám gratulujem. A prisahám sama sebe, že to raz v živote chcem zažiť aj ja.