Základnou podmienkou pre prijatie do škôlky je vek 3 roky. Mladšie deti môžu jedine do jaslí. Prvé osobné stretnutie predstavovalo uvítacie rodičovské združenie, ktoré malo výrazne dojímavý charakter. Napriek tomu, že som rozumela iba kontextu básne čítanej zástupkyňou riaditeľa , aj ja som sa rozplakala. "Podmaz" bol srdcetrhajúca hudba a plakali takmer všetky mamičky. Veď viete...o tom, ako dieťa vyrástlo, ako začína nový život a ďalšie senzitívne vychytávky. Pamätám si presne, na čo som vtedy myslela. Ako to Miško zvládne, ako sa zohráme s učiteľkami, či to všetko bolo vôbec dobrý nápad.... Každopádne, pokúšala som sa k tomu stavať racionálne. Problém sa predsa rieši, keď už existuje a nie v potenciálnej polohe. Môže to byť totiž sebadeštruktívne.
Prvé prekvapenie ma čakalo hneď na začiatku. Deti v triede nie sú rozdelené podľa veku, ako sme boli zvyknutí. Nájdete v nich deti od 3 rokov, až po 10. Pretože škôlka funguje zároveň ako školský klub pre školákov. A tak bol náš Miško suverénne najmladší. Škôlka má vlastnú telocvičňu, tradičné ihrisko a takzvaný "Matschecke", čo vo voľnom preklade znamená "kútik na čľapkanie". V praxi ide o umelo vybudované jazierko s malým potôčikom s dreveným vodným mlynom, ktoré je deťom prístupné celoročne (samozrejme okrem obdobia mrazov). Adekvátne k tomu bolo potrebné priniesť dieťaťu tri tašky. Jednu s oblečením na cvičenie, ďalšiu na čľapkanie - pogumované nohavice, bundu a gumáky a náhradné oblečenie pre prípady malých nehôd (pri jedle, umývaní rúk a podobne).
Deti majú triedy rozdelené na tzv. kútiky - Ecken, čo má samozrejme svoj účel. Členia sa podľa charakteru aktivít, napríklad bábikový, stavebnicový, vankúšový, kreatívny (maľovanie, kreslenie a podobne), čítací a tak ďalej. Ak dieťa neplní svoje povinnosti, má seriózneho "zaracha". A to zákaz vstupu do kútika, ktorý má najradšej. Niekedy na deň, niekedy opakovane, podľa situácie. Celkom bežný jav. Aj my sme si ním prešli. Je to forma trestu za nedodržiavanie režimu. Deti sa nehrajú s viacerými hračkami naraz. Ak vezme druhú, tú prvú musí najprv odložiť. Keď za sebou neuprace, konzekvencie sú okamžité. Vraj to funguje...
Deti sa na raňajky stravujú formou bufetovych stolov. Aj tu platí viacero zásad. Môže si naložiť na tanier čo chce a koľko chce. Ale musí to všetko zjesť. A to je na začiatku tvrdý oriešok... Majú sa naučiť slušnému stolovaniu a radšej si nabrať menej a viackrát. V jedálni sú pripravené handry a vedrá. Ak niekto niečo vyleje či zašpiní, šup ho upratať. Pri obede sa je zásadne príborom - nikdy nie lyžicou. Polievky sa nepodávajú. Kým nedojedia všetci, od stola v žiadnom prípade nevstávame. Našťastie, priamo v škôlke varia. (Väčšina škôlok stravu dováža). Ak má niektoré dieťa narodeniny, môže si zaželať na obed čo len chce. Na nástenke v jedálni visí zoznam dátumov narodenín detí a jedlá, ktoré si zaželali. Čo neprekvapilo, je výber menu oslávencov: najviac rotujú špagety, hamburger s hranolkami, grécka fazuľová polievka, vyprážané kuracie nugety a samozrejme, pizza. Deti v škôlke popoludní nespia. Či je to správne, alebo nie, zostáva iba na domácu debatu. Večer však nie je so zaspávaním žiadny problém. A kým dopoviem rozprávku, počujem tiché, pravidelné odfukovanie. Paráda.
Prezliekanie je fuška. A poďme. Každý sám und schnell. Keď to nezvládneš, pôjdeš neprezlečený. (Raz mi jedna mamička z inej škôlky miestnej škôlky hovorila, že u nich používajú stopky. Ani sa mi veriť nechce...to by už bola polepšovňa...). Musím však s pravdou von. Aj náš malý prvé týždne cvičieval v rifliach a papučiach. Nestihol. Hold, smola. Neskôr som zaregistrovala veľký progres. Keď som ho po cvičení vyzdvihla, už mal tepláky aj tričko. Je síce pravda, že mal oboje naopak a tak mu chrbát zdobil obrázok a malý zadok sťahovacia šnúrka z teplákov, ale pochvala musela byť. Zabralo. Už vie, že etiketa patrí dozadu a cvičí správne vystrojený ako sokolovský cvičenec. Obliekanie vybavené, zaraďujem do kategórie spomienok.
Kapitola Stuhl Kreiss. Diskusný krúžok sa koná niekoľkokrát do týždňa. Deti si posadajú do kruhu na stoličky a rozprávajú sa. V každej triede je viacero kúskov, ktoré s nemčinou iba začínajú. Vychovávateľky majú čo robiť, aby ich motivovali k statickej pozícii a spolupráci. S týmto sme zo začiatku bojovali aj my. Aj vzhľadom na vek. Staršie deti vedia krotiť svoje detské vášne dôslednejšie a zotrvávajú pri jednej činnosti dlhší čas, ako ich mladší spolubojovníci. Treba sa však učiť schopnosti načúvať a vyjadriť svoj názor. Čím skôr, tým lepšie. S tým síce plne súhlasím, ale som empatická...nie je to niekedy jednoduché.
Aj keď na mňa škôlka zo začiatku pôsobila prísnym režimom, musím vysoko oceniť viaceré fakty.
Deti sa prispôsobia, naučia, ukľudnia. (Teda aspoň v kolektíve :-) ). Prídu veľmi skoro na to, že jediná cesta k pohode je spolupráca. Neriešia to ako my. Prečo, načo, jednoducho to tak funguje a hotovo. Skvelý nápad je takzvaná rodičovská pošta. Ide o krásne farebné vrecúška, alebo štipce, na ktorých je meno dieťaťa. Slúžia nielen pre odkazy rodičom zo strany vedenia, ale aj pre vzájomný rodičovský kontakt. Napríklad taká oslava narodenín. Návod: rodič už dávno zaregistroval, ktorých kamarátov dieťa doma spomína. Mamka napíše pozvánky s detailami o oslave, vloží ich do vrecka alebo zapne do štipca s príslušným menom. A už to ide. Na oslavu prinesú rodičia kamarátov k vám domov a nechajú na seba telefón. Ako stálo v pozvánke (podľa vašich časových možností), môžu si svoje deti vyzdvihnúť napríklad o 4 hodiny. Vy sa dostávate počas oslavy do pozície opatrovateľov. Urobíte partii malých ľudí program, dáte im najesť a dozriete, aby všetko dobre dopadlo. Je veľmi pravdepodobné, že Vás v budúcnosti čaká trochu voľna. Pozvanie sa spravidla opätuje.
Milo prekvapená som bola aj prístupom škôlky v prípade našich dlhých prázdnin na Slovensku. Náš pobyt mimo Nemecka sme v dostatočnom predstihu nahlásili a v krátkom čase sme boli pozvaní na pohovor. Prekvapila ma téma debaty. Čo spoločne urobíme preto, aby náš syn nezabudol nemčinu. Čítanie a pozeranie rozprávok v nemčine som mala zabezpečiť ja. Alles klar. Vychovávateľky vytiahli krásny ručne vyrobený kalendár, ktorý venovali Miškovi dva týždne pred odchodom. Každé ráno v škôlke spolu odstrihli jeden deň, aby si uvedomil, že čas, kým odcestuje preč, sa blíži. Okrem čísla bol na každom dni aj obrázok a nakreslený počet bodiek na hracej kocke. Milé. Dostala som však za úlohu vyrobiť niečo podobné dva týždne pred návratom. Aby si pripomenul, kde taký kalendár už videl a prečo bude zase strihať jednotlivé dni. Vychovávateľky si na naše prekvapenie opýtali adresu, na ktorej sa budeme počas prázdnin zdržiavať. Budeme si vraj písať. No...presnejšie povedané, kresliť obrázky. Na prvý list sme mali čakať my. Čoskoro naozaj dorazil. Bol plný obrázkov od detí a na každom bolo aj meno autora. Tak sme si prechádzali celý kolektív a bol to skutočne skvelý nápad, ako sa k tým deťom myšlienkami vrátiť. Sprievodný list od vychovávateliek bol ozdobený nálepkymi Miškovho obľúbeného Lightning-a MacQueen-a. Jasné, že sme hneď odpovedali. Expresne som dala urobiť fotky z našich výletov a reagovali sme podobne, s listom. Na každú fotku sme dozadu napísali miesto, čas a čo sme tam robili.
Po návrate sme museli opäť pomaly. V súlade s dohodou s vychovávateľkami sme doniesli detičkám nejakú drobnosť, pričom ich samotné odovzdanie kamarátom mal byť impulz na nový začiatok. Miška to však hneď neoslovilo a chcel ísť domov. Nemčina nám driemala kdesi v podvedomí, potrebovala trochu času...
Po týždni sme už pokračovali v starom režime a boli sme opäť v ťažkej pohodičke.
A môj názor? Skvelé. Na jednej strane žiadny kompromis a tzv. tvrdá ruka. Na strane druhej vysoko individuálny prístup. Absolvovali sme niekoľko spoločných sedení a vždy sa niesli v konštruktívnom duchu. Zámer: zjednodušiť adaptáciu, podporiť nové návyky a pomôcť Miškovi pochopiť súvislosti.
Na rade je mladší...Filip. Tak uvidíme. Čaká nás ale príjemná spolupráca, takže to vidím ako inak...opäť pozitívne.
