Vraj stále rodíme vo vyššom vyku. Nemám čo dodať. Bolo to tak aj v mojom prípade. Prvého syna som porodila, keď som mala 31. Časy, keď sa podnikové byty prideľovali na základe tehotenstva v manželstve a povinnosť pracovať sú nenávratne preč. Hypotéka je dlhodobý úver a je nevyhnutné ju platiť. S ňou priamo súvisí istota príjmu. Tá nejestvuje. Treba makať. Preto je celkom racionálne vytvoriť si rezervy a nie zriedka si na dieťa "našetriť". Nemenej podstatná vec je získať pracovné skúsenosti, oťukať sa v slušnej robote a dostať sa do pozície, že je moment odchodu na materskú dovolenku poistený "backroundom" slušného životopisu.
Stále viac sa rodiny rozhodujú pre jedno dieťa. Ťažká debata. Je to každého individuálne rozhodnutie a tieto vody nechcem veľmi kaliť. Z osobnej skúsenosti si dovolím snáď iba jeden postreh. S jedným dieťaťom je to (asi) jednoduchšie. Choroby a s nimi spojená nemocenská s dieťaťom sa nenásobí (konečne jedno vyzdravie, štafeta pokračuje v súrodencovi), pomoc so "strážením" dieťaťa u rodičov či prenocovanie dieťaťa u priateľov z rôznych dôvodov je prístupnejšia u jedináčikov ako pri dvoch, či viacerých kúskoch. Výhody viacerých detí sú iná téma. Pitva sa týka pracovného trhu.
Už pri svadbe sa to láme. Je bežné, že sa štúdium na univerzitách spája s praxou. Firmy si mladé šikovné a dravé ženy obľúbia a svadbou prichádza sklamanie. Dievčina sa vydá a nastáva problém. Bude chcieť mať asi deti. Prísľub sa mení na špekuláciu. Kontrakty sa rušia, podmienky zhoršujú, komunikácia sa citeľne mení. Personálne agentúry stále viac odporúčajú neuvádzať v životopisoch a motivačných listoch žiadne detaily týkajúce sa rodinných statusov či počtu detí. V opačnom prípade sa údajne šance na úspech minimalizujú.
Raz mi kamarát, šéf oddelenia s 23 zamestnancami povedal, že mu deti u zamestnankýň nevadia. No zároveň jedným dychom dodal, ak by mal na danú pozíciu na výber, volil by asi tiež radšej muža alebo ženu, ktorá má už deti väčšie, prípadne je slobodná a nemá ešte žiadne. Potrebuje výkon. Smutné? Kdeže. Realita.
Pri pohovore sa to pýtajú všade. Pýtali sa ma to, keď som mala vstupné interview na Slovensku. Pýtali sa ma to aj v Nemecku. Aj keď je to nevhodné a diskriminačné. Ak človek nechce pôsobiť ako idiot, nebude klamať.
Matky pracovať chcú. Nehovoriac o tých, ktoré si pred pôrodom slušných pár rokov materstvo odpustili, aby vyštudovali a mali cenu. Práve preto, že sa chceli hrdo vrátiť. Tituly, školy a certifikáty nepomôžu. Je tam iný problém. Ich deti. Nedajbože tie malé. Potrebujú čas. Pozornosť. Výchovu. Opateru v prípade choroby či problémov. Na druhej strane konštatujeme, že sa ich rodí málo. Že rodíme na hranici biologických predpokladov. Chceme deti od útleho veku disciplinované, podľa možnosti tiché a zdravé, aby matky z práce nechýbali. Niekde je v systéme chyba. Škoda. Možno by sa práve tie matky snažili viac. Znova si chcú totiž dokázať, že patria tam, odkiaľ k plienkam a cumlíkom odchádzali...
