A ešte si dovolím fňukať.... moja drahá mama v porovnaní so mnou už dávno chodila do práce na plný úväzok, o automatickej práčke iba tajne po nociach snívala a potom, čo sme zaspali, sadala k šijaciemu stroju a k ihliciam na pletenie. Okrem toho stíhala s prehľadom čítať dobré knihy, výborne variť, robiť raňajky a desiaty pre celú rodinu, mať domácnosť pod palcom a zo všetkého najviac, ľúbiť nás ako kone. Nepamätám si, že by mi zvykla odvrknúť, že nemá čas. Pamätám si však to, ako sme s bráchom doma kmitali jedna radosť. Riady, smetie, upratovanie....lietali sme ako sáčky vo vetre. Presne dokážem reprodukovať postup vysávania na kvadráty, ako ma to učil otec so zámerom nevynechania ani jedného kúska koberca. Klamala by som, ak by som tvrdila, že nás pri tom opantávalo nadšenie. Ale inak sa nedalo a hotovo.
Tak ja neviem, či my nerobíme náhodou niečo nesprávne. Alebo je naozaj nejaká čudná doba a aj čas ako veličina má iné parametre ako kedysi? Či chceme všetko príliš dokonalé a nechávame sa pohlcovať nepodstatou? Nedokážem sa totiž zbaviť pocitu, že automatizácia domácností zďaleka neznamená viac času. A môj obdiv voči ľuďom (a spôsobe života) z mladej minulosti pomaly ale isto naberá na rozmeroch. Máme sa čo učiť a asi by nebolo úplne od veci prebrať sa z toho ničnerobenia, pri ktorom sa tak málo stíha.
