Filip má štyri roky. Neviem, dokedy bude táto snaha trvať, hriech to nevyužiť. "Pavúúúúúúúúk!!!!!!!!", skríkol na celý dom a odbehol do bezpečnej vzdialenosti. V maličkej pavučinke sa triasol drobný pavúčik.
"To nie je obyčajný pavúk. To je Ferko. Môj kamarát."
"Naozaj?" Usmial sa, čupol si a zblízka si ho obzeral. "Ty ho poznáš?"
"Áno." Pokračovala som s handrou v ruke. "Občas sa rozprávame a hádžem mu tam malé mušky. "
"Téééda. Hladný určite nie je. To je dobre, že býva Ferko u nás." Posadil sa na dlážku do tureckého sedu, hlavu si vložil do dlaní a mlčky ho pozoroval.
Popoludní si z kuchyne z taniera vzal pár kúskov hrozna. Vyletela z neho malá muška. "Jaaaaj, niečo tu letíííí!" Hodil všetky guľôčky hrozna naspäť do taniera. Zdvihla som zrak od novín a vravím pokojným hlasom. "To je Žofka. Vínna muška. Má rada hrozno ako my. Poď, opláchneme ho."
Večer sedeli pri rozprávke. "Mamka. Ferko je hladný. Ide okolo po podlahe, asi chce na večeru mušku. Možno Žofku. " zachichúňal sa Filip.
"Aký Fero? Aká Žofka? Čo ti preskočilo?" opýtal sa starší Miško.
"Aha. Práve tadiaľ ide, okolo tvojich nôh. Našiel som ho ráno tu, za kvetináčom. Ferko je mamkin pavúk, dáva mu do pavučiny jesť. A Žofka je muška z hrozna."
Len čo Filip dopovedal, Miško zaostril na podlahu a bleskovo vyskočil na gauč. "Fuuuuuuuj! Zabi ho!!!" Kričí na Filipa.
"Nieeee! Ani za svet! To je náš Fero!"
Miško sa sklamane obráti na mňa: "Vidíš a mne si minule, keď sme si upratovali izbu, povedala, že pavučiny sú tam, kde sa dlho neupratuje. Teraz vždy, keď Filip uvidí nejakého pavúka, si bude myslieť, že je to Fero a každá mucha Žofa."
"Nie, nebude. Neboj."
Dnes nás pri večeri vyrušilo bzučanie. Veľká, zelená, lesklá a asi aj hladná. Vstala som od stola a otvorila sieťku na terasu dokorán, aby vyletela na slobodu.
Filip prehovoril: "Prečo chceš Žofku vyhnať preč?"
"To nie je Žofka, Filipko. To je mäsiarka. Tej bude lepšie von."
Miško si pomaly na vidličku nakladá ďalšie sústo a krútiac hlavou mrmle popod nos: "Vidíš? Čo som ti vravel."
