Kadečo sme prebrali. Mala som s bratom také vtipné roláky z umelého vlákna a keď sme večer zhasli a rýchlo si ich prevliekali cez hlavu, vlasy parádne iskrili a bol humor. Spomínali sme vianočné ozdoby, keď stromčeky neboli zdobené podľa módnych trendov do farby, ale spontánne do úplného farebného bezvedomia. U sesterky mali ako svetielka svietiace muchotrávky, u babky klasické horiace sviečky na zelených štipcoch a my obrovské farebné sklenené gule. Papieriky z vianočných čokoládiek som si poctivo vyrovnávala a vkladala do knižiek. Na dračku šli Dedmarózovia v rôznych pózach a Nu Pagadi. Totálny ťahák pre rodinu a kamošov bol magnetofón na veľké navíjacie pásky. Nahrávali sme si Triangel, Rytmik, Televarieté a všetky Silvestre. Vedeli sme ich naspamäť. Politický humor bol tabu. (Vlastne aj dnes sú tie najlepšie nie tie o politike...).
Aj autá sme prebrali. My sme mali Moskvič. Volali sme ho Leninove sane. Je opradený nekonečnými historkami. Aj tou, ako chodili kolegovia na striedačku s tatom ráno v zime do práce a prišli nabudení a ružolíci. No netesnilo. A tak mali zo strany dverí na vetrovkách srieň... A keď som sa postavila tatovi do cesty pri cúvaní a prešiel mi zadnými kolesami cez chodidlá. Mama to videla a s hrôzou takmer inkasovala infarkt. Nič sa nestalo. Dedené mohutné snehule mi boli aj tak veľké a na lyžovačku sme dorazili bez ujmy a dokonale šťastní.
Nestalo sa to vôbec tak veľmi dávno, keď som s kamoškou, ktorá mala už tri sezóny carvingy, šla nabrúsiť hrany na mojich klasických rovných. Viazal ma s nimi veľmi silný citový vzťah, lyžovalo sa mi na nich super a nedokázala som sa ich vzdať. V miestnej predajni, kde službu brúsenia poskytovali, debatovali za pultom traja švárni mládenci. Smelo som svoju požiadavku vyslovila a drzo očakávala hladký priebeh. Dvaja z nich sa stratili za závesom. Záves však nie sú dvere a tak som tomu nemohla újsť.
Prvý: „Ty vole, to toto ešte funguje? Kokos, také som ešte nemal v ruke!
Druhý: „No a? Aj môj foter také má. Je to celkom fasa. Nemusíme ho dlho hľadať. Vidím po ňom na svahu hrdzavé lajny, tak viem, kde ho nájdem.“
Prvý: „ Hahaha, to je riadne retro, ty ....!“
Druhý: „Hovor tichšie. To asi počuť.“
Kamoška sa rehotala, tretí mladík sa ospravedlnil a tiež sa stratil za záves. Teraz už neviem, či sa šiel tiež pokochať alebo im vstúpiť do obchodného svedomia, ale niečo mi je jasné. Som tým retrom hlboko poznačená. A aj keď viem, že je to dnes Klasse, super, wunderbar, great a perfect, malo to také čaro, čo iba ťažko podať mojim deckám...To si musí človek pekne odskákať. A kurnik šopa, som rada, že som to lízla...
