Zomrela mu žena. Bola stará.

Miško: "Dedko, ja bývam v Anglicku. Mám tam dom. V Anglicku sa mi totiž páči."
Dedko: "V Anglicku? To som netušil. A máš aj auto?"
Miško: "Mám motorku. Čopra. Ide rýchlo. 169 kilometrov za hodinu."
Dedko: "Fíha, to je dosť"
Miško (pozerajúc zamyslene z okna na nádherné slovenské lesy pokračuje). "Áno. To je dosť. A mám tri deti."
Ja s prekvapením: "Čože máš?"
Miško: "Tri deti. Malé."
Ja: "To som nevedela. A čo sú to? Dievčatká, či chlapci?"
Miško: "Všetci traja sú chlapci"
Ja: "A ako sa volajú?"
Miško: "To Ti nemôžem povedať. To je tajné. Poviem ti iba, aké majú hračky. Také somariny. Lebo sú ešte veľmi malí. Hrkálky, gumené a plastové autíčka a tak. Nič zvláštne".
Dedko sa začína smiať.
Ja: "A s kým máš tie deti?"
Miško: "To je jedno. Už nežije. Bola stará a zomrela. Som s nimi sám. Musím chodiť do roboty, sám sa o nich starám. Aj varím."
Ja (sústrediť sa na šoférovanie nebolo už také jednoduché. Bola som však zvedavá ako opica.) "To mi je ľúto, že už zomrela. A čo zvykneš variť?"
Miško: "Mamka, malým deťom iba kašičky. Nemajú ešte zuby. Ani mäso by nepožuli."
Ja: "Ach tak. Chápem. A čo robíš v práci?"
Miško: "Som lekár. Uspávam. Ale mám viac peňazí, lebo aj operujem. Takže aj jedno aj druhé."
Dedko sa už smeje celkom a nahlas a nevie prestať.
Ja: "A môžem ťa prísť navštíviť? Pomôžem ti s tými deťmi, keď máš toho toľko."
Miško: "Mamka, na návštevu môžeš prísť, ale ty mi s nimi nepomôžeš. Ty to nevieš s deťmi. Oni by Ti utiekli a jesť si zoberú iba odomňa. Lebo dáš im lyžičku s kašou a oni zjedia celú ruku. "
Chvíľku ticho. Premýšľam.
Miško: "Mamka, vidíš, tu je štyridsiatka. A ďalšia značka, že sú tu lejene..."

K tejto a ďalším rodičovsko detským debatám iba toľko... Priznávam, že my, matky, máme tendencie preháňať. Na tento rozhovor však mám svedka a po príchode k babke hneď vo dverách referoval, čo má Miško nové...