Tma

Nie je to len farba smútku, je to farba tajomna, záhady, niečoho nepoznaného. Ja osobne ako milovníčka čiernej som do nej takmer vždy aj odená a občas mám pocit, akoby som s tmou splývala a stratila sa v nej. Vo vlastných myšlienkach a vo vlastnom svete. Umocňuje to vo mne pocit, že dokonalosť predsa len existuje. Ďalej si predstavte, že vonku je jemný vetrík, vaše kroky sprevádza hudba, ktorú zbožňujete a len tak sedíte a hľadíte na hviezdy. Romantici mi budú oponovať, že je predsa len krajšie pozorovať ich s niekým, o čom samozrejme nepochybujem, aj keď ja mám rada, keď môj fantazijný svet aspoň chvíľu nikto neruší, najmä ak sa do neho nerozumie:) V takýchto momentoch mám pocit absolútnej slobody, neobmedzenosti, pokoja, krásy a ešte mnoho iných. Rada riskujem a chodím tmavými ulicami kde moje kroky sprevádzajú len pouličné lampy. Poviete si - samotárska čudáčka, ale nie je to celkom pravda. V mojej hlave sú zakútia plné krásnych obrazov, moje sny, ktoré nemajú žiadne hranice.
Tma mi dovoľuje snívať s otvorenými očami. Rada si pred spaním zhasnem a schovám sa pod perinu. Nespím, len vymýšľam, čo by bolo keby... V tme sa zdá všetko reálnejšie.
S príchodom rána je tu opäť sterotyp, špinavé autobusy, budík, realita...Tá ma nebaví. Som večný rojko, ktorému tma prináša nádej, bezpečie a krajší svet:)