Na chvíľu som to začala riešiť aj ja. Však už mám no to aj vek, aby som sa osamostatnila. Ale čo financie? No dobre, splátku zaplatím, ale čo potom celý mesiac... Bývať v meste by mi ušetrilo čas stráveným cestovaním do práce, ale bola by som sama, len ja a štyri steny...
Tak som jeden piatok poobede prišla domov z práce, obliekla staré tepláky, obula staré tenisky, vzala psa a išla sa prejť do lesa. Les má tu úžasnú moc, že hneď ako tam prídete sa vám vyprázdni myseľ, prestane myslieť na starosti i radosti, a len si vychutnávate tej boží pokoj, ticho, krásu.
Keď som tak stála na kopci pod lesom a mala som našu dedinku ako na dlani, vtedy som si to uvedomila. Však ja to tu milujem a nikto ani nič ma odtiaľ nevyháňa. Náš kraj, lesy, polia, lúky, všetko čo robí moju dedinou mojou dedinou, jednoducho mi prirástlo k srdcu. Pochopila som, že riešim problém iných a nie ten svoj. Že chcem žiť, tvoriť, smiať sa i plakať tu, kde žijem od narodenia. Nepotrebujem hluk mesta, kaviarne, reštaurácie, kiná, nákupné centrá, rušné ulice, sídliská... Veď ja mám husiu kožu len z toho, keď idem k niekomu na návštevu do bytu a všetky tie zvuky paneláku sú mi cudzie.
Mám rada, keď ma v sobotu ráno zobudí kosačka, pílenie dreva či kikiríkanie kohúta, mám rada spev vtákov pod oknom, mám rada, že mám výhľad na les...všetko to charakteristické pre dedinu mám rada. Škoda len, že ten typický charakter sa pomaly vytráca.
Neodsudzujem
