...a dalo by sa aj viac povedať o filme Kalamára Voda, čo ma drží nad vodou a to viac nájde každý, kto si otvorí Kalamárovu knihu Pivo u Chárona *** Voda, ktorej nikto neveril (Príbeh filmu o Jožovi Urbanovi) - vydalo Pars Artem 2019. Ondrej oprášil svoju skôr vydanú knihu Pivo u Chárona s hlavným hrdinom Jožkom Urbanom a doplnil ju o doslova krížovú cestu vzniku filmu s názvom Voda, ktorej nikto neveril (Príbeh filmu o Jožovi Urbanovi).
Čiže paralelne sa tu odvíjajú viaceré dejové línie. Jedna - tá najdôležitejšia - sú osudové peripetie známeho poeta až po jeho smrť. Ako Kalamár prízvukuje, Jožko je hlavným hrdinom, lebo príbeh žil. Lenže sám pochybuje, či film naozaj vystihuje Urbana komplexne, prípadne aspoň tak, ako si ho pamätajú tí, čo ho poznali. Prosím, Ondrík, netráp sa týmito otázkami! - sic! - chcelo sa mi zakričať pri čítaní!
Načo?! Načo spochybňovať vlastné poznanie? Je to síce sympatické a pre Ondra aj symptomatické, lebo jeho pokora nie je falošne hraná, ale nie je ani alibistická. Preto je Kalamár príťažlivý, lebo je úprimný. A úprimný bol aj jeho hlavný hrdina - Jožo Urban! To on sám o sebe šírili všetko zlé nie preto, že by bol sadomasochista. Jožo bol objaviteľ. Objavoval rôzne struny života, ako znejú a môžu znieť? Skúmal sám seba najprv na sebe. Prosím, veď Jožo nerozmýšľal o samovražde, on ju systematicky vykonával! Kto to nevidel? Ani jeho najbližší? Ani kamaráti?
Prosím, ak sa systematicky dostávam pravidelne do situácií, ktoré sú ťažko prekonateľné nielen psychicky, ale najmä fyzicky, nuž sa podobám na bohéma neustále hrajúceho ruskú ruletu s nabitou pištoľou a všetci sú prekvapení, ak naozaj vystrelí? Nik nemusel byť v Jožovom osude veštcom a už vôbec nik si nemusí jeho skon vyčítať. Prešlo už príliš veľa vody Dunajom od týchto smutných chvíľ. Škoda mladého talentu, škoda každého človeka a obzvlášť génia, ktorý toho ešte mohol veľa dať, mnoho vykonať.
Dnes nastal presne ten čas, kedy môžeme iným tohto génia sprístupniť. A v tom je obrovský Kalamárov prínos do slovenskej literatúry, kultúry ako takej. Priniesol svedectvo. Svedectvo, ktoré ďalej inšpiruje. Svedectvo, ktoré sme mohli priniesť aj iní, prípadne možno sme ho mali zo seba vydať, ale neurobili sme tak. Poznali sme Joža dlhšie, lepšie, hlbšie? Ťažko, oj veľmi ťažko je také niečo povedať. Mohli sme ho poznať z jeho krátkeho 35 ročného života nie ako Ondro Kalamár 8, ale možno aj dvadsať (trebárs ako ja), alebo tridsať rokov (aj takí sú - aj takých poznám a stretávam sa s nimi dodnes), ale aj tak by sme ho nespoznali. To nie je o množstve spoločne prežitého času. To je o cite. Buď ste mali niekoho radi aj s jeho zlými vlastnosťami, alebo ste ho vnímali len ako exota, či inšpiratívny zdroj.
Kto by chcel vytvoriť film o Urbanovi má viac možností tvorivých postupov. Trebárs v štýle Bohemian Rhapsody o inej legende Freddie Mercurym, alebo trebárs životopisnú drámu Ťah pešiakom o geniálnom americkom šachovistovi Bobbymu Fischerovi - samozrejme, to predpokladá násobne a násobne oveľa väčšiu produkciu, prípadne zvolí postup synekdocha pars pro toto, teda časť za celok. A Ondro túžil ukázať z každej šachovej figúry aspoň jeden ťah, aby iní pochopili, s čím sa boril, čo zdolal a čo spoznal človek a tvorca Jozef Urban. Básnik zanechávajúci za sebou poklad hry slov, hry, ktorá vytvára kulisu života každého jednotlivca. Prosím, chcel som byť veselý a tešiť sa z Ondrovho talentu schopného ukázať v zrkadle iným, kto bol Jozef Urban, ale zostal som zahanbený, že ja sám som doteraz neprezradil ani len to, ktorú báseň som Jožovi kedysi dávno venoval (ešte za jeho života). Nuž aspoň pri tejto recenzii si dovolím z nej zacitovať. Jožo vedel, že je táto báseň o ňom, iní až teraz:
Na potulkách človeka som ťa stretol
rozbalená stavebnica s návodom
na výrobu spustnutého opustilca
vyvraheľa zvrhnutého z podstavca
chvíľu krčím pokrkvaný "en face"
krivým miechovodné trúbky
staviam brloh
aby som mal kde brblať
sliny po kvapkách tľapkajú
na pazúry zaťaté do nepoškvrnených
škvrnitých krídel
pochovávam ich a kriesim
vzápäti v napätí hľadám
iskru vodopádu
čuchám pannu pred obťažkávaním
holý nerv v delte stoporeného tŕňa
bolestivý rozbroj
s tyčou v šušťavých štetinách
kráčam po hrebeni a neviem kam hlavu
skolím do brata
desím sa anémie
už som ju stretol
v hryze ľahko zhúžvam
nos ústa uši oči
cesta na Mesiac
možnosť obozretne obzrieť sa
bez strachopudu bolesti
a bludu v čiernych dieravách
(zo zbierky Pokoj rezbára, 1998)
=AZXYVkpuTjj2ieJZVxr4FmRGiJGKTAhjI5638J-YmSF2uNScek6BErV_CsIHFZaU6UxPnW4ehp4RYPpYpE9WwKt9whuj2OPtvQd2gwY0cmMEZM6ib8fNvTHej2QTRbT91iI&__tn__=*NK-R"]#urban
Stanislav Háber
