Zuzana Kuglerová
Štrnásty august v Carnuntume a jedna neodbytná otázka: ako sa tam dostať?
Zvykla som si vo veľkom využívať verejnú dopravu. Pri mojom „slobodnom“ povolaní je to ohromná výhoda.
Som spisovateľka na voľnej nohe, slobodný umelec, milujem históriu, najmä Slovenska, poéziu, zvieratá, kvety a svojho vnuka Jakubka...(...a svojho psíka Alberta). Zoznam autorových rubrík: Hejteri a manipulátori, Historia, Poézia, Próza, Kultúrna politika, O knihách, čo čítam, Dedo, Nezaradené, Súkromné
Zvykla som si vo veľkom využívať verejnú dopravu. Pri mojom „slobodnom“ povolaní je to ohromná výhoda.
Mám doma krásne psíča. Alberta. Je to Cavalier, nielen čo sa týka rasy, ale aj povahy.
Áno, aj taká kombinácia môže byť zaujímavá a inšpiratívna. Tak trochu bude aj o nich reč.
Najnovšie knihy z malého, ale aktívneho vydavateľstva Pars Artem sa oplatí prečítať.
Predsa však majú s tými predošlými niečo spoločné: rozprávky. Aj keď… aj to je pravda, že neprichádzajú k ľuďom tak ľahko ako minuloročné, najmä nie v knižnej podobe.
Lockdown, pandémia, karanténa, zákaz vychádzania. Čo s tým? Čo sa dá robiť, ako vymeniť myšlienky v hlave? Najlepší priateľ človeka, kniha, pomôže aj v takejto situácii. Svoj pohľad na jednu z nich prináša básnik Stano Háber.
Keď mám plné zuby zla a nepokoja vyše hlavy, hľadám krásu. Muži by povedali, že sa jej po uliciach slovenských miest prechádza viac než dosť. Lenže ja som žena.
Vonku svieti slnko, no ľudia sedia za počítačmi a tlčú do kláves. Ako aj teraz ja. A všade sa to šíri...
Mnohé národy v minulosti uctievali matku Zem ako bohyňu. Azda preto, že vždy bola tým, čo dávalo život. Sýtila ľudí všetkým tým, čo dokázala dať. A nasýtila každého, kto bol schopný žiť s ňou v súlade.
Malé začínajúce vydavateľstvo urobilo niečo, na čo si netrúfajú ani tie veľké, renomované: na svoje vlastné náklady vydalo debutovú zbierku mladej autorke.
Hneď na úvod chcem povedať, že tento článok nie je o žiadnom konkrétnom človeku, skôr o fenoméne, s ktorým som sa počas svojho pôsobenia na blogoch a sociálnych sieťach stretla. Prvý krát som ho zaznamenala cca v roku 2007...
Slovenská kultúra to nemala jednoduché ani pred koronou, teraz je to takmer na odstrelenie. Ale aby som bola spravodlivá, nie všetky odvetvia kultúry dýchajú tak ťažko, ako literatúra.
V minulosti bol súčasťou každej epidémie. Stačí sa pozrieť do 6 storočia, resp. k príčinám, ktoré sa podpísali pod zánik Rímskej ríše (viď môj článok Koniec malých slovenských vydavateľstiev a kníhkupectiev).
Keď nás už teda Igorko zavrel doma (nech sú požehnané jeho dobré, a zastavené mylné úmysly), je načase pozrieť sa „času“ na zúbky. Pretože čas je zrazu akýsi iný. Aj pre naše deti.
Celý život som patrila ku bláznom, pre ktorých bola kniha hostiou. Niečo vzácne, čo dokázalo zmeniť moju myseľ, moje cítenie, moje vnímanie, moje hodnotenie sveta.
Vždy som ho obdivovala. Nosil na krku červenú šatku – vlastne sa vôbec nepamätám, žeby ju niekedy nemal. Keď nie červenú, tak kvetovanú. Alebo modrú. Bavlnenú, mäkkú, takú, ktorú si mohol bez problémov vytiahnuť až na nos.