Pritom práve v dnešných časoch by mohla mať nezastupiteľné miesto v psychohygiene Slovákov – chvíľ na čítanie je ďaleko viacej ako bolo predtým. V tomto čase máme najviac príležitostí konzumovať nielen fyzickú, ale aj psychickú potravu.
Berieme do rúk knihy, ktoré sú naporúdzi, tie, čo sme si stihli kúpiť v šťastnejších časoch.
Na produkovanie kníh bol vytvorený aparát, ktorý mne osobne vyhovoval: Fond na podporu umenia. Pod jeho réžiou sa mohli vydávať knihy aj tým, ktorí by inak o ich vydaní ani nesnívali.
Vydavateľstvá tento aparát radi využívali – napokon vyplniť formuláre dokázala každá zdatnejšia sekretárka.
Malo to iba jeden háčik, povinnou výbavou žiadostí bola aj vydavateľská zmluva, tak trošku chyták a trochu rébus. Lebo čo so zmluvou, ak náhodou grant neschvália?
Nielen vydavateľov, ale aj autorov strašila veta: Odborná porota navrhuje dielo nepodporiť vzhľadom na nepresvedčivú umeleckú kvalitu predkladaného rukopisu.
Ale čo so zmluvou, keď je podmienkou registrácie žiadosti?
Mnohí vydavatelia si našli zábezpeku v podobe sponzorskej spoluúčasti, v rôznej výške podľa druhu žánru a grafického spracovania.
Bol to do určitej miery spôsob, ako dať autorovi, odmietnutého komisiou fondu, možnosť vydať knihu za iných podmienok.
Frustrácia autorov po odmietnutí grantu je veľká, dôverne ju poznajú najmä tí, čo neúspešne žiadali o grant/dotáciu viac rokov za sebou.
Ak sa vtedy nájde vydavateľ, ktorý takémuto autorovi podá pomocnú ruku a pomôže mu zrealizovať jeho literárny sen s tým, že do autorovej knihy investuje svoje vlastné prostriedky, je to takmer zázrak, najmä ak sa jedná o debutanta na poli poézie.
Lebo poézia je to, čo sa u nás najviac píše a najmenej kupuje.
Nuž, zmluva je – ale jeden z jej bodov, vlastne ten základný, nie je splnený.
Je aj kniha, len sláva okolo nej nie je taká veľká, aká by bola pri udelení grantu. Nezabúdajme na ten frustrujúci výrok: „Odborná porota navrhuje dielo nepodporiť vzhľadom na nepresvedčivú umeleckú kvalitu predkladaného rukopisu.“
Vydavateľ sa preto rozhodne pre nižší náklad – napokon idú do toho jeho peniaze.
No autor sníva o svojej sláve, o plných kníhkupectvách, o natrieskaných čítačkách, o podpisovkách....
Namiesto toho príde podpásovka menom korona.
Nič sa nekoná.
Kníhkupectvá sú zatvorené, nákupy cez web nulové – citeľný pokles financií v rodinnom rozpočte nedovoľuje praktickému zvažovaniu Slovákov investovať do kníh. Autor je nervózny, vydavateľ s úzkosťou čaká na okyptené hlásenia distribúcie, počíta, ráta – až príde na to, že doplatil.
Na súcit s autorom.
Korona sa mení na korunu, lebo autor počíta tiež – podľa pôvodnej zmluvy, nastavenej do pozície prípadného grantu, čaká honorár, ktorý sa nedá uhradiť z biedneho predaja, čaká na svoj hviezdny náklad, na svoje čítačky, svoju slávu.
Svojim spôsobom má pravdu, aj nárok.
Má právo byť nahnevaný, frustrovaný, zúrivý, žalujúci.
Vydavateľovi zostáva iba smútok, že sa zas nechal nachytať na svoj vlastný súcit s jedným literárnym snom.
Koniec koncov, asi je to tak, že korona/nekorona - do podnikania súcit nepatrí.
